Keď mi pred rokom Honza Kopecký poslal pdfko s info a výsledkami 5. ročníka Tálskeho šprintu, hneď obratom som mu napísal, že nech mi nezabudne na 6. ročník poslať pozvánku. Beh na 200 metrov s 50 kg vrecom na chrbte, to je správne uletená akcia, na ktorej predsa nemôžem chýbať. Akciu organizuje Jiří Drápa, majiteľ reštaurácie Tálsky mlýn a výborný karatista, s ktorým som sa prvýkrat osobne stretol tento rok na bo shiai seminári v Lipnici nad Sázavou. Bo jitsu a bo shiai sa mu páčilo a tak sme sa dohodli, že by sme mohli popri Tálskom šprinte spraviť aj bo jitsu seminár. Tálsky mlyn stojí priamo pri vodnej nádrži Pilská a je súčasťou mesta Ždár nad Sázavou.
Minulý rok urobil Jan Dlesk traťový rekord 52,51 sekundy. Osobne som si vytýčil čas pod minútu. Keď som si bol ráno zabehnúť tých 2 x 100 metrov, zdalo sa mi to poriadne ďaleko a to som bežal bez 50 kg vreca. Ešte som si vyskúšal, aký je to pocit mať 50 kg vrece na chrbte a aj niekoľko rýchlejších krokov som si dal. Vzápätí som zmenil predsavzatie z času pod minútu, na cieľ dobehnúť bez toho, aby som sa zrúbal na nos. Medzitým sa pozbierali bežci, spravila sa súpiska a vylosovalo poradie. Tento rok nikto nezvolil štýl „kojící matka“ a všetci niesli vrece ako sa sluší a patrí na ramenách. Nechýbali motajúce sa nohy a ani dramatické pády, ktoré ale vždy nejako zázračne neskončili rozbitou hlavou. V poslednom momente ľudia totiž vytiahli neuveriteľný dynamický pohyb, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani olympijský vzpierač a vrece hodili pred seba a vzápätí sa na neho elegantne zvalili. Do toho zaznievali vtipné komentáre k štýlom behu, silu dopĺňajúce uštipačné povzbudzovanie typu – To čo jeeee? To čo más s tými nohamiiiii? Však sa ti zlomia! Zdvíhaj ich vyššieeee! Tomuto hovoríš beh? Veď bežís ako postihnutý! Makááááj!
Musím sa pochváliť, že mojou účasťou získal beh na medzinárodnej úrovni. Prvé kroky s vrecom boli ešte dobré, ale postupne to začalo: Najprv sa mi začalo nejako podivne dýchať. Nejaký malý škriatok na krku ma škrtil. Po asi 80 metroch som začal pociťovať prvé príznaky tuhnutia svalov. Súčasne mi začalo čoraz viac hučať v ušiach, čo malo aj pozitívny účinok, lebo som nepočul žiadne zákerné povzbudzovanie. Otočku po 100 metroch som zvládol na moje prekvapenie vcelku s prehľadom, neprepadol som cez zábradlie do jazera a ani vrece ma neprivalilo. Snažil som sa prinútiť telo, aby po otočke, kde sa nedalo ísť naplno, trochu zrýchlilo. Pred očami sa mi začali robiť mžiky, tep sa blížil k infarktovej hranici. Ale to som už matne rozoznával pred sebou nejaké čmuhy. Podarilo sa mi nejako ešte trochu zaostriť a zistil som, že je to blížiaci sa cieľ. Niektorí jedinci si to neskôr zopakovali a väčšinou si vylepšili čas. Ja som si to potešenie odpustil. Našiel sa dokonca jeden, ktorý to bežal trikrát. Však aj potom, zatiaľ čo ostatní ždgali do seba fajnové mäsko, ležal bledý ako biely múr za ním na lavičke a vyzeral, že tak do pol hodiny je po ňom.
Padol inak nový rekord. Jiří Svozil zabehol 200 metrov za neuveriteľných 50,85 sekundy. Čiže výzva na budúci rok je jasná, čas pod 50 sekúnd. Ozval sa Jobe a nechal sa počuť, že na budúci rok ide so mnou a že vraj aj Yegon a že budú trhať asfalt, ako budú bežať. Tak som zvedavý. Ja sa každopádne teším už teraz, najmä na to prasiatko, ktoré bolo neuveriteľné. Klobúk dolu, pán Drápa.(choze)

VÝSLEDKY 6. ročníka TÁLSKEHO ŠPRINTU (.pdf)