Japonsko bola istotne prvá krajina, kde som sa cítil ako totálny cudzinec. Nikto mi nerozumel, ničomu som nerozumel, všetko popísané v nezrozumiteľných klikihákoch, ešte aj autá tam jazdia vľavo, 95% ľudí bola tak polovička zo mňa, kdekoľvek som vošiel, každý hneď na prvý pohľad vedel, že nie som miestny, ani raz sa mi nestalo, ze by sa ma nejaký Japonec spýtal, ako sa dostane niekam (čo sa mi stáva bežne v európskych krajinách)…
Nikdy som si nebol úplne istý, že čo presne si objednávam k jedlu, a ani na záchode som si nebol úplne istý, vždy na mňa niečo japonské vyskočilo, či už vyhrievaná doska na záchode, alebo high tech prevedenie toalety v nákupnom stredisku s rôznymi prúdmi vody na umývanie, s hudbou a sušením pozadia, prípadne samo-otváracie a samo-zatváracie sa dvere na japonských taxíkoch jednotného dizajnu, som mal pocit, že aj šoféri v nich sú jeden ako druhý – uniforma, okuliare, čapica…
Napriek tomu, že som neustále narážal na nové a nové prekvapenia, napríklad na križovatku, kde nefungovali semafory a ktorú riadilo 12 policajtov (na Slovensku takú riadi jeden maximálne dvaja), musím povedať, že všetko to boli nádherné a nezabudnuteľné chvíle. Istotne tak skoro nezabudnem na jedlo, to bola kapitola sama o sebe, rôzne rezancové polievky s morskými riasami, studené a teplé slíže s wasabi, rybie špeciality, opekané na tenko nakrájané mäso, ktoré sme si sami dokončovali na maličkých griloch priamo v reštaurácii, alebo sushi, všetko to chutilo správne japonsky. Miestami som aj dokonca zabudol, že sa mi dvakrát pohodlne nesedí, krčiac sa na zemi pokrytej rohožami (tatami) pod nízkymi stolíkmi.
Prvýkrát som stál bosý v typickom malom japonskom dojo s vyleštenou podlahou, obzeral si nečitateľné mená žiakov na stene, spolu s obrázkami majstrov a rôznych diplomov, zacvičil si tam a počúval ako tam bo reže vzduch. Prechádzal sa ulicami Tokia, videl miesta, ktoré som videl predtým len v kine, alebo v knihách, navštívil Ginzu, Ueno, obrovský rybí trh Tsukiji, čo je časť Tokia väčšia ako 3 bratislavské štvrte dokopy. Môžete sa tam hodiny a hodiny prechádzať, kupovať a ochutnávať aj tie najnemožnejšie živočíchy, ktoré žijú v mori.
Chcel by som veľmi poďakovať senseiovi Nakatovi, Kimurovi, Masovi aj ďalším, ktorých mená si neviem spomenúť, za neuveriteľnú každodennú ochotu a pozornosť. Japonci sú jednoznačne najochotnejší národ, čo sa týka pomáhania a riešenia problémov, aj keď väčšinou vôbec netušia, čo vlastne potrebujete a s čím sa trápite. Ešte teraz sa v duchu zábavam nad tým, ako som sa snažil človeku v kendo obchode vysvetliť, že potrebujem kúpiť hakamu a keiko gi a ako som mu vysvetľoval, že potrebujem väčšie alebo menšie číslo, prípadne, že je to v poriadku, a že teda by som to chcel kúpiť. Niečo podobné som zažíval počas pobytu dosť často, napríklad aj v miestnej saune, kde som sa snažil odpovedať na totálne nezrozumiteľné otázky spolusediacich, priemerne asi 90-ročných Japoncov.
Text k 1. neoficiálnym majstrovstvám v Yamanni Ryu v Bo Jitsu nájdete vo fotogalérii Japonsko turnaj november 2006.