Yamanni Chinen Ryu
Ryukyu Kobudo Tesshinkan
Gendai Goshin Kobujitsu
Úvod do Yamanni Chinen-ryu bojutsu
Genealógia
Chokei Kishaba
Yabiku Moden
Sanda Chinen
Sakugawa Shungo
Yamanni Ryu Bo Kata
Yamanni Chinen-Ryu Sai Kata
Yamanni Chinen-Ryu Tonfa Kata
Yamanni Chinen-Ryu Nunchaku Kata
Yamanni Chinen-Ryu Kama Kata
Príbehy a prax okinavského sai
Kobujutsu: Mýty a fakty
Interview: Yamanni Chinen-ryu, bojutsu z Okinavy
Interview: Cesta Yamanni Ryu
Interview: Vyučujeme masy – pozeráme sa späť na staré, aby sme pochopili nové
Pár poznámok k Yamanni Ryu
Anatómia zbraní

Úvod do Yamanni Chinen-ryu bojutsu
Martin Nobida

Úvod
Yamanni Chinen Kobujutsu, alebo Yamanni ryu je tradičné bojové umenie so zbraňami, ktoré pochádza z Okinavy. Hlavnou zbraňou, ktorá sa pri tomto štýle používa je roku-shaku bo, alebo aj šesťstopové bo (182 cm dlhá palica). Tento štýl býva popisovaný ako jeden z najdynamickejších a najničivejších zo všetkých okinavských zbraňových štýlov. Charakterizujú zvlášť široké a plynulé údery, ktoré kontrastujú s krátkymi a rezanejšími pohybmi ostatných zbraňových štýlov, ktoré majú svoje korene na Okinave.

História
Veľa z hlavných moderných okinavských bo štýlov má svoje korene v Yamanni ryu a ich zakladatelia dostali aspoň základný výcvik u majstrov Yamanni ryu. Preto viaceré kata iných štýlov majú rovnaké mená ako kata v Yamanni ryu. A hoci sú ich niektoré sekvencie podobné, jednotlivé techniky a telesná dynamika sú veľmi odlišné a hádam aj menej sofistikované. Napriek tomu, že väčšina moderných okinavských štýlov sa stalo pomerne známymi, hlavne následkom úspešnej propagácie, Yamanni ryu zostalo relatívne tajomné a strážené. V súčasnosti sa štýl Yamanni ryu začína vďaka snahe terajšieho majstra Chogi Kishaba a jeho hlavného žiaka Toshihira Oshira čoraz viac odhaľovať po celom svete. Ostatné tradičné okinavské zbrane ako sú sai, tonfa, kama a nunchaku boli vtiahnuté do systému; filozofia narábania s týmito zbraňami je veľmi podobná tej, akou sa používa bo - konkrétne techniky by vždy mali byť veľké a plynulé.

Sakugawa Kanga Masami ChinenChinen Sanda

Korene
Yamanni Chinen-ryu odvodzuje svoje meno od Chinen rodiny, čo bola veľmi prominentná aristokratická rodina na ostrovoch Ryu Kyu. Podľa mnohých historikov legendárny bojovník Tode Sakugawa priniesol bojové umenie so zbraňami z Činy na Okinavu na konci 18. storočia. Rodina Chinen, ktorej bola zverená bezpečnosť príslušníkov vyššej triedy na súostroví Ryu Kyu, prijala a ďalej rozvíjala toto umenie počas nasledujúcich generácií. Yamanni štýl bo jutsu nie je produktom roľníckych tried ako mnohé iné bojové umenia tých čias. Techniky sa tradovali hlavne v rámci rodiny. Legenda hovorí, že Sanda Chinenovi, veľmajstrovi tohto štýlu, sa snívalo o „poskakujúcom“ bo. To ho inšpirovalo k rozvoju bo švihov, ktoré sa rýchlo menia na kamae, alebo pokračujú rýchlym sledom úderov, ktorými je Yamanni ryu tak dobre známe. Sensei Kishaba trénoval u Sanda Chinenovho vnuka Masami Chinena. Medzi jeho hlavných žiakov patrili Toshihiro Oshiro a Shinzato Katsuhiko, ktorých súkromne učil v 70-tych rokoch. V roku 1992 si sensei Kishaba otvoril malé dojo v Naha na Okinave, tam prvýkrát učil malé triedy žiakov.

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom shihana Toshihira Oshira.

Genealógia

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom shihana Toshihira Oshira.

Yamanni Chinen-ryu Bo Kata

- Donyukon ichi (prípravná)
- Donyukon ni (prípravná)
- Choun no kun sho (základná)
- Choun no kun dai (základná)
- Ryubi no kun (pokročilá)
- Shuji no kun (pokročilá)
- Sakugawa no kun (pokročilá)
- Shirotaru no kun
- Tomari Shirotaru no kun
- Yunigawa / Yonegawa no kun / Hidari bo
- Shinakachi / Sunakake
- Chikin bo / Tsuken bo

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom shihana Toshihira Oshira.

Yamanni Chinen-Ryu Sai Kata

- Shimabukuro no Sai Ichi / Sai Kihon Kata Ichi
- Shimabukuro no Sai Ni / Sai Kihon Kata Ni
- Kyan no sai
- Kishaba no Sai Sho
- Kishaba no Sai Dai
- Nakandakari no Sai

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom shihana Toshihira Oshira.

Yamanni Chinen-Ryu Tonfa Kata

- Kihon no Tonfa
- Shikina no Tonfa
- Shima no Tonfa

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom shihana Toshihira Oshira.

Yamanni Chinen-Ryu Nunchaku Kata

- Tomo Yoshi Nunchaku

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom shihana Toshihira Oshira.

Yamanni Chinen-Ryu Kama Kata

- Kishaba no Kama Ichi
- Kishaba no Kama Ni

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom shihana Toshihira Oshira.

Príbehy a prax okinavského sai
Toshihiro Oshiro a William H. Haff

Mnohé texty o histórii okinavských zbraní a kobudo sú zmesou fikcie a faktu. Väčšina žiakov moderných bojových umení sa učí, že okinavské kobudo sa vyvinulo ako dôsledok toho, že okinavským samurajom boli zabavené zbrane počas dvoch historických etáp. Ale pohľad na tieto udalosti nám ukazuje, že naše súčasne vnímanie koreňom okinavského kobuda, môže byť založené na zlej interpretácii. Prvýkrát v histórii boli okinavským samurajom skonfiškované zbrane za vlády cisára Shoshina (1477-1526). Zatiaľ, čo je podložené, že cisár Shoshin prikázal provinčným pánom tzv. Aji, aby žili pri jeho hrade v Shuri, mnohí historici už neveria, že úplne odzbrojil vládnuce triedy. Známy kamenný monument Momo Urasoe Ran Kan No Mei, ktorý je spájaný s vrcholmi vlády Shoshina, hovorí o tom ako kráľ zabavuje meče Ajiov a ako znásobil dodávku zbraní do skladov pri svojom hrade Shuri. Ale niektorí okinavskí historici to dnes interpretujú tak, že kráľ Shoshin si vlastne budoval výzbroj na ochranu svojich prístavov a prípravu na možnú inváziu od pirátov (wako) a nie, že zabavoval zbrane okinavským samurajom, alebo bežným ľuďom. Toshihiro OshiroPo invázii Satsuma v roku 1609, boli údajne okinavskí samuraji odzbrojení druhýkrát. Zachovali sa však dokumenty, ktoré tvrdia, že Satsuma zakázal vlastníctvo a predaj strelných zbraní, ale všetci okinavskí samuraji z triedy Pechin a vyššej si mohli ponechať muškety a pištole, ktoré boli vlastníctvom rodiny. Sú ďalšie dôkazy, že v roku 1613 Satsuma vydal pre okinavských samurajov povolenia cestovať s ich osobnými mečmi (tachi a wakizachi) ku kováčom a leštičom v Kagushime v Japonsku za účelom údržby a opravy. Od vydania týchto povolení je logické, že boli aj obmedzenia pre okinavského samuraja, ktorý niesol zbraň na verejnosti, ale sú tiež jasné dôkazy, že takéto zbrane Satsuma nekonfiškoval. Na základe zlej interpretácie - že okinavskí samuraji boli Satsumom zbavení zbraní, sa mnoho súčasných študentov bojových umení učí, že okinavské kobudo sa vyvinulo, pretože sa okinavčania obrátili k svojim roľníckym nástrojom a použili ich na sebeobranu a cvičenie. Keď si konkrétne pozrieme sai, môžeme vidieť, neuveriteľnosť tohto všeobecného mýtu je značne prehnaná. Sensei Toshihiro Oshiro, hovorí že v rámci vlastného širokého výskumu nikdy nenašiel žiaden dôkaz, čo by podporoval teóriu, že sai sa používal ako poľnohospodársky nástroj, ani mu to nikdy nepovedal žiaden z jeho učiteľov. Je presvedčený, že sai bola vždy zbraňou. Ak je to pravda, kde potom a ako vzniklo sai?

Príbehy o pôvode Sai
Jeden z príbehov hovorí, že sai sa dostalo do histórie súostrovia Ryu Kyu cestou budhizmu, migrujúc z Indie cez Číny na Okinavu. Tvar sai bol pritom vytvorený ako obraz ľudského tela; po mníchoch ktorí ho nosili na svoju obranu. Hoci je málo pravdepodobné, že sa potvrdí hodnovernosť tohto príbehu, zostáva zaujímavou predstavou. Ďalší modernejší príbeh, ktorí učitelia bojových umení často počúvajú, je, že používanie sai vzniklo u okinavských policajných síl, ktorí ho používali ako svoju osobnú príručnú zbraň, aby kontrolovali davy a zadržiavali zločincov. Tomuto príbehu na hodnovernosti pridáva fakt, že jeden z vedúcich okinavských majstrov sai bol Kanagushiku (Kinjo) Ufuchiku - vysoko vážený policajný kapitán, ktorý žil v rokoch 1841 – 1926. Ale ak by bola sai policajnou zbraňou, sensei Oshiro verí, že by o tom bol nejaký dôkaz v okinavskej histórii, či už v zachovaných zákonoch, alebo nariadeniach z minulého storočia. Sensei Oshiro nedokázal nájsť počas svojho výskumu žiaden dôkaz, ktorý by tento príbeh dokazoval. Myslí si, že Sai malo širšiu cestu (napredovanie, vývoj) v spoločnosti okinavských bojových umení.

„Kakushi bukki“ používanie skrytých zbraní
Zatiaľ čo Satsuma neskonfiškoval osobné zbrane okinavskej samurajskej triedy, k právam nosiť zbrane na verejnosti, sa sťahovali prísne obmedzenia. Okinavčania sa v narastajúcej miere spoliehali na „kakushi buki“ - na používanie tzv. skrytých zbraní na vlastnú sebeobranu a obranu svojej rodiny a majetku. Sensei Oshiro zastáva názor, že sai bola jedna z prevažujúcich zbraní, ktorá sa na tento účel používala. Okinavský samuraj často nosieval niekedy až tri sai, schované v rukávoch svojho kimona alebo v obi. Ukryté sai boli pritom kratšie, ako moderné sai používané dnes, s priamymi krídlami a nie rozšírenými, aby sa nezachytávali do oblečenia pri nosení. Keď Okinavčania cítili, že sú v nebezpečenstve, alebo pri náhlom útoku, hneď so svojou skrytou zbraňou zaútočili, alebo ju hodili. Keďže hádzanie sai bolo bežnou technikou, Okinavčania zvyčajne nosili viac, než jednu sai. Mnoho súčasných cvičiteľov bojových umení verí, že vďaka svojej štruktúre a tvaru boli používané na blokovanie bo. Hoci sú tieto tvrdenia technicky predstaviteľné, rozsah a sila vyvinutá dlhšou zbraňou by so sai robila veľmi rizikový obranný nástroj. Sensei Oshiro verí, že sai bola všeobecne používaná na „prvý útok“, alebo prekvapivý pohyb. Krídlovitý tvar sai zvyšuje jej variabilitu a umožňuje širšiu paletu úderových techník. Je tiež dôkaz, že sai bolo širšie integrované do okinavských bojových umení. Mnohé okinavské knihy o bojových umeniach píšu o tom, že sai bolo používanie na „hojo undo“, alebo tzv. „tréning výdrže“. Hoci je možné, že domáci bojovníci používali tieto ťažké sai na boj, je ďaleko pravdepodobnejšie, že boli cvičebnými nástrojmi používanými na rozvoj sily paží a zápästia. Prínosom tohto typu tréningu bude nielen zlepšenie sai úderov, ale pozitívny vplyv sa prenesie aj do karate a bo výcviku. Zo sai sa cvičilo na Okinave po mnoho rokov, ale bolo to veľmi individuálne cvičenie. Sai nikdy neboli vyučované ako zvláštny štýl bojového umenia, pretože boli primárne používané na obranu. Každá osoba mala svoje vlastné miesta, kde sai nosila a schovávala a vytvorila si aj vlastné obľúbené techniky. Preto nachádzame, že sai nemá žiadnu doloženú históriu, tradíciu v kultúre okinavských bojových umení, ako má bo alebo karate. „Tradičné“ sai kata, ktoré sa dnes cvičia boli vytvorené relatívne nedávno. Hoci sai nemá tak dlhú kata históriu, sensei Oshiro cíti, že kata so sai sú veľmi prínosné pre štúdium súčasného budoka. Začínajúc so základnými technikami dnešní cvičitelia môžu študovať ako sai uchopiť, ako používať rameno pri prevracaní sai a rozvíjať silnejší úder. Súčasní študenti by mali stráviť dlhé hodiny získavaním úderovej rýchlosti a schopnosti, a sensei Oshiro večne pripomína vlastným študentom: „Keď šviháte sai, vždy by ste mali rezať vzduch. Švihajte rýchlo, ale nikdy nenechajte paže, aby sa pohybovali mimo priestoru vášho tela. V podstate by sa mali vždy snažiť pri švihaní dosiahnuť ďalej. V pokročilejších formách by ste sa mali po údere stiahnuť, schovávajúc svoje sai a byť pripravený na ďalší pohyb. Pri kihon pohyboch je pre začiatočníkov vhodné aby hýbali pažami sekvenčne, najprv na jednu stranu a potom na druhú. Ale pri pokročilejších technikách by mali byť pravá aj ľavá sai používané ako tandem, súčasne, plynulo z jedného waza na ďalšie. „Samozrejme“, hovorí sensei Oshiro, „keď dokončíte určitú kombináciu alebo sériu techník, musíte použiť kime.“ V súlade s históriu sai ako „kakushi bukki“ dnešní cvičitelia by sa mali snažiť začať údery tam, kde sú ich ruky bez prílišných pohybov rúk hore alebo dole. Tiež by sa nemali snažiť tine sai oddeliť od predlaktia, keď sa pripravujú na úder, čo by narúšalo pozíciu sai a upozorňovalo by na ich zamýšľaný pohyb protivníka. Práca nôh je veľmi dôležitá pri správnom používaná tohto nástroja, pretože sai má malý rozsah. Učiť sa ako dynamicky prechádzať vpred a vzad a meniť strany a uhly od dnešného žiaka sai vyžaduje mnoho hodín náročného výcviku. Práca nôh, pohyb bokov a trupu by mali byť spojené, aby mali maximálnu silu a účinok. Správne sai kata by mali tieto elementy zahŕňať. Vo svojich kata dbajte na kombináciu základných a pokročilých techník. Umenia a prax okinavského sai má dlhú, ale neprehľadnú históriu. Napriek tomu, že naše dnešné vnímanie pôvodu sai nie je definitívne, cvičenia so sai môže dnešným cvičiteľom bojových umení dávať príležitosť pozrieť sa späť na „staré spôsoby“, alebo obohatiť svoj moderný tréning chuťou dávnej Okinavy...

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom shihana Toshihira Oshira.

Interview: Yamanni Chinen-ryu, bojutsu z Okinavy
Toshihiro Oshiro a William H. Haff
                 
 Všetky bojové umenia pochádzajú z ľudskej skúsenosti, z ľudského tela. Jeden majster bojových umení povedal: „Všetky bojové umenia vzišli z dvoch rúk, z dvoch nôh, z jednej hlavy a z jedného srdca“. Ale veľa z histórie a pozadia bojových umení je dnes obostreté záhadou. Vyplýva to z toho, že tréningové metódy, techniky a kata boli predávané cez verbálne inštrukcie a tie staršie ešte tajomnejšou výukovou metódou - tvárou v tvár, preto je veľmi ťažké pre súčasných cvičencov poznať, alebo rozpoznať, ktoré sú tradičné, a ktoré boli zmenené a alebo stratené v minulosti.
Yamanni Chinen Ryu bo jutsu zostalo od svojho vzniku relatívne nezmenené a poskytuje tak súčasným cvičencom bojových umení zrkadlo alebo nástroj, ktorým môžu hodnotiť ich vlastný rast a ich vlastný štýl. Sensei Toshihiro Oshiro priniesol tento bojový štýl z Okinavy a chce ho spropagovať v komunite bojových umení. Tento mimoriadny bojový štýl je výborným príkladom tradičného, sofistikovaného okinavského bojového umenia a môže pomôcť ukázať súčasným cvičencom bojových umení ako sa predpokladá, že vyzerala tvár bojových umení v stredovekej Okinave.
Sensei Toshihiro Oshiro má 8. Dan v Shorin Ryu karate a 8. Dan Yamanni Chinen Ryu bo jutsu. Svoje prvé skúsenosti z bojovými umeniami získal počas štúdia na Okinave. V 16 rokoch začal tréning v Matsubayashi Shorin Ryu karate pod vedením senseia Masao Shima a senseia Chokei Kishaba v ich dojo v Naha. Taktiež strávil niekoľko rokov cvičením v hlavnom centre Matsubayashi dojo u senseia Nagamineho. Počas toho obdobia bolo jeho trénovanie priamo ovplyvnené niekoľkými okinavskými inštruktormi. Medzi najvýznamnejších istotne patria Seigi Nakamura, Junko Yamaguchi a Jokei Kushi.
Toshihiro OshiroDo boja s palicou bol uvedený už v škole spolu s karate. Ale až po niekoľkých rokov, potom ako začal trénovať so senseiom Chokei Kishabom, tak začal praktikovať Yamanni štýl bo. Keď si sensei Chokei Kishaba všimol záujem svojho žiaka, predstavil ho svojmu bratovi Chogi Kishabovi, ktorý bol priamym študentom Masami Chinena a v tom čase bol jediný aktívnym inštruktorom Yamanni Chinen Ryu bo jutsu učiacim na Okinave.
V súčasnosti je sensei Toshihiro Oshiro hlavným inštruktorom Ryukuy BuJutsu Kenkyu Doyukai (RBKD) v Spojených štátoch. Je to asociácia otvorená všetkým serióznym cvičencom bojových umení, ktorí sa zaujímajú o rozvoj a propagovanie okinavského budo.
V nasledujúcom rozhovore sensei Toshihiro Oshiro hovorí na tému staré bojové umenia verzus nové bojové umenia a ako Yamanni Chinen Ryu vo všeobecnosti prehĺbilo jeho chápanie bojových umení.

William Haft: Sensei, ste známy pre vaše karate a bo jutsu. Vždy ste praktikovali obe umenia?
Toshihiro Oshiro: Použijem analógiu bicykla: bo a karate sú ako „dve kolesá“ okinavských bojových umení. História a kultúra oboch je veľmi hlboká. Bol som vycvičený v oboch, v karate i bo už ako študent na škole. Ale karate a aj bo, ktoré som praktikoval počas mojich študentských rokov bolo ako ľudové umenie – nebolo hlboké ani sofistikované v skutočnom zmysle bojových umení. Až keď som začal chodiť na vysokú školu, začal som trénovať Shorin Ryu karate a o niekoľko rokov neskôr aj Yamanni Chinen Ryu bo jutsu.

WH: Praktizovali ste aj iné bojové umenia okrem karate a zbraní?
TO: Cvičil som judo a taktiež kendo, ale karate a kobujutsu boli pre mňa vždy stredobodom záujmu, moje korene.

WH: Prečo ste najprv začali študovať karate a až potom zbrane?
TO: Hoci zbrane na Okinave majú dôležité miesto v našej histórii, nie je veľa inštruktorov vyučujúcich bo. Bo jutsu nie je tak populárne ako karate a učitelia nevynakladajú toľko úsilia aby dávali verejnosti vedieť o svojich bojových umeniach. Keď som prišiel do dojo pána Shima a pána Kishabu a aj počas môjho trénovania v dojo sensei Nagamineho som praktikoval hlavne Shorin Ryu karate, ale aj trochu bo. Ako začiatočník som mal plné ruky práce s učením sa karate a bo, ktoré som praktikoval s ostatnými študentmi. Jedného dňa na demonštrácii bojových umení sa ukazovali techniky s bo podobné tým, čo som aj ja v tom čase praktikoval. Vypočul som si kritiku niekoľkých študentov kendo na štýl bo, ktorí hovorili, že štýl bol príliš neefektívny, a ja som s nimi musel súhlasiť. Zvažujúc ako široko rozšírené je bo v našej kultúre, predpokladal som, že musí existovať nejaký ďalší hlbší štýl. Ale nevedel som, kde ho hľadať. Nenašiel som ho, kým som neprišiel do domu pána senseia Chokei Kishabu a nevidel som ho praktikovať jeho odlišný štýl bo. Keď pochopil môj záujem, predstavil ma svojmu bratovi Chogi Kishabovi. A tak som našiel Yamanni Ryu.

WH: Vaši učitelia vám neukázali ako praktikujú Yamanni Ryu v rámci učebných osnov v dojo?
TO: (smejúc sa) V žiadnom prípade! Toto nie je okinavský ale japonský spôsob učenia. Moji učitelia z času na čas niečo málo ukázali, ale vždy som musel hľadať u seba (sám v sebe). Keď som začal praktikovať pod vedením majstra Chogi Kishabu, on bol už na dôchodku a Yamanni Chinen Ryu by s ním zaniklo. Keď mi sensei dal nejaké informácie o nejakej špecifickej technike alebo kata, nemohol som sa vrátiť späť do jeho domu, kým som to dostatočne nezvládol. Aj Toto vysvetľuje ako vážne a seriózne pristupovali k ich umeniu, špeciálne k bo.

WH: Uprednostňujete karate alebo zbrane?
TO: Nie. Mám rád obe (smejúc sa). V súčasnosti môžem povedať, že ich obe nenávidím, pretože tréning nikdy neprestáva a nie je ho nikdy dosť.

WH: Prečo cvičíte oboje, Yamanni Ryu a aj karate?
TO: Stále od kedy som začal hlbšie študovať bojové umenia, spôsob ako sa pohybovať a ako kontrolovať efektívne telo, uvedomil som si, že oboje, aj tréning s prázdnymi rukami aj tréning so zbraňami sú pre toto vhodné. Učitelia na Okinave vyučovali obidve umenia ale „z rozličných uhlov“. Môj tréner bo bol priamym študentom Chojun Miyagiho zakladateľa Goju-ryu a jeho učiteľ Masami Chinen študoval Shuri štýl karate.

WH: Čo myslíte tým, keď hovoríte „z rozličných uhlov“?
TO: Môj postoj je aj historický aj technický. Z historického pohľadu, sa karate zmenilo. Bo v prípade Yamanni Ryu neprešlo takou výraznou zmenou. Z technického pohľadu v oblastiach držania tela (postoja), práce nôh a ako využívať silu, bo poskytuje rozličné pohľady oproti karate.

WH: V akom smere sa karate zmenilo? Môžete to bližšie vysvetliť?
TO: Samozrejme môžem hovoriť iba o mojom štýle karate, Shuri štýle. Ale verím, že to platí pre všetky štýly karate vo všeobecnosti. Karate, ktoré som študoval, a karate ktoré sa v súčasnosti vyučuje vo väčšine dojo je moderné karate. Dávno predtým bolo karate vyučované veľmi individuálne tvárou v tvár a znalosti boli prenášané priamo, osobne z učiteľa na študenta, ako pri súkromných lekciách. Ale keď Itosu Anko bol poverený približne pred 100 rokmi aby navrhol fyzický vzdelávací program pre verejný školský systém na Okinave, on a jeho študent Yabe Kentsu veľmi zmenili karate. Prosím nechápte ma zle. Nekritizujem. Okinava a Japonsko sa v tom čase práve otvárali modernému svetu, a chceli vytvoriť moderný učebný systém. Itosu a Kentsu museli zrazu vytvoriť štandard, vybudovať triednu štruktúru krok po kroku, ako metódu pre výučbu mnohých ľudí. Aby mohli toto urobiť a aby to mohli urobiť bezpečné i pre deti, vytvorili Pinan katy a zmenili techniky a načasovanie tak, aby to bolo ľahšie opakovať. Z technického hľadiska chceli aby karate bolo pre štúdium bezpečnejšie.
Napríklad: v starom karate sa zvykli veľmi používať techniky otvorenej ruky. Myslím si, že Itosu kládol dôraz na päste - po prvé preto, že sa mu páčila táto technika a po druhé pretože päste chránili prsty – špeciálne u detí. Taktiež odstránili (vyňali) veľa najnebezpečnejších techník ako sú údery do očí a kĺbov, ktoré boli rozšírené a obvyklé v starom karate, takže nie iba jodan a chudan ciele, ktoré najčastejšie vidíme teraz. Od vtedy sa zaujímali o fyzické cvičenie, kopy boli vedené do úrovne žalúdka, alebo až dokonca na úroveň hlavy, predtým sa  ale nezvyklo kopať vyššie ako sú slabiny. Ale existuje aj hlbší dôvod prečo zmenili karate.

WH: Čo tým myslíte?
TO: V starom karate existovalo veľa „doseki-sayo“, alebo izometrický typ tréningu pre rozvoj sily. Preťože tento typ tréningu bol dobrý, cvičenci kládli väčší dôraz na „doseki-sayo“ čo viedlo k častým zraneniam ich tiel a aj fyzickej kondície. Takže Itosu a ostatní inštruktori vyňali tento typ tréningu z ich programu a my v súčasnosti nemáme „doseki-sayo“ v moderných karate katách. Bo nikdy nemalo „doseki-sayo“, žiadne izometrické techniky, nemalo to pre bo žiaden zmysel, takže staré spôsoby výučby bo sa nikdy nezmenili, ani neboli ovplyvňované príchodom moderného karate. Ukážkou može byť aj to, že Yamanni Chinen Ryu som sa učil priamo individuálne od senseia Kishaba. Nebola tam žiadna triedna štruktúra.

WH: Používate tréning s bo aby vám pomohlo pochopiť karate?
TO: Áno, ale toto je triezve uvažovanie akéhokoľvek seriózneho znalca bojových umení. Študujem aby som prehĺbil svoje umenie, aj zbrane, aj karate. Myslím si, že starí učitelia toto tiež zvykli robiť. Sledovali ostatné štýly, hovorili a cvičili s ostatnými inštruktormi, aby doplnili nejaké nové techniky, alebo možno iba aby si skontrolovali ich vlastné cvičenia (tréning, výcvik). Ale porovnaním týchto dvoch umení je možné vidieť aké bolo karate, alebo za aké bolo považované. Veľa z karate sa stratilo v histórii a toto ma veľmi zaujíma. Na začiatku môjho cvičenia karate sensei Nagamine hovoril o rozdiele medzi koshi a gamaku, vaše boky verzus váš spodok chrbta, čo sa týka vytvárania sily a sústredenia sa. O čom hovoril som pochopil až neskôr, až keď som študoval dlhšie bo.

WH: Odporučili by ste tréning s bo a tréning zbraní pre akéhokoľvek cvičiteľa karate z akéhokoľvek štýlu?
TO: Ak sa zaujíma o zbrane, absolútne. Závisí to aj od toho ako hlboko chcú študovať. Môj učiteľ a starí učitelia bo vzišli z veľa rozličných štýlov karate a hoci hovoríme o Yamanni štýle, odvolávame sa na technickú stránku, ale nie na technické, politické a organizačné stránky, o ktorých premýšľame pri karate. Neexistujú žiadne Shorin Ryu bo, alebo Goju Ryu bo, nič také.

WH: Chcete oboznamovať o Yamanni Chinen Ryu?
TO: Je to príkaz od senseia Kishabu. Yamanni Ryu je veľmi starý a prepracovaný štýl bo na Okinave, ale nie je široko uznávaný (rozšírený) v komunite moderných bojových umení – ani na Okinave, ani vo svete. Veríme, že sa to zmení, keďže tento štýl skrýva v sebe veľa výhod pre serióznych bojových znalcov z takmer akéhokoľvek prostredia.

WH: Ako plánujete dosiahnuť tento cieľ?
TO: Sú tu dve veci, ktoré musíme urobiť. Prvou je rozvoj viacej formalizovaného tréningového systému s jasne definovaným spôsobom: počnúc základnými technikami a tréningom kata pre každú zbraň (bo, sai, tonfa, kama, nunchaku) až k vyšším formám a tradičným kata v Yamanni Chinen Ryu. Po druhé: musíme ukázať tento štýl výraznejšie a vo väčšej miere medzi komunitou bojových umení, spolu s ukážkami, seminármi, turnajmi, taktiež ako aj prostredníctvom iných médií, ako sú články a videá. V posledných rokoch sledujem zvýšený záujem o tréning so zbraňami, a sledujem množstvo ľudí, ktorí  prejavujú záujem o to čo robíme s Yamanni Ryu. Náš štýl je veľmi odlišných od ostatných štýlov so zbraňami – ako sa pohybujeme, ako sa otáčame – a myslím si, že mnoho ľudí je skutočne prekvapených. Jedna z nových vecí, ktoré robíme, je rozvoj voľného zápasenia s bo na turnajoch, podobný k naginata, alebo kendo súťaženiu. Keď sme toto ukazovali na mojich seminároch, zdalo sa, že ľudia sú tým veľmi nadšení.

WH: Keď budujete váš nový systém, môžete sa vyhnúť tým zmenám, ktoré sa stali, keď sensei Itosu vytváral moderné karate?
TO: Toto je veľmi vážna vec. Snažíme sa zaistiť najlepší spôsob učenia pre tento štýl. Nechcem aby moji študenti prežívali ťažké časy, len aby sa pokúšali nájsť spôsob akým predpokladajú, že sa majú pohybovať. Keď som začal trénovať so senseiom Kishabom, bol to veľmi individuálne cvičenie. Ihneď sme začali s kata Shuji no Kon. Veľa krát som musel kopírovať a znázorňovať veci podľa samého seba. To čo chcem, je vybudovať sprievodcu, automapu, ktorá by pomohla študentom dostať sa z bodu po bod bez straty základnej dynamiky nášho štýlu. Potrebujem vybudovať systém, ktorý bude apelovať na západných ľudí, bude vo vzťahu k ich vzdelaniu a kultúrnemu pozadiu. O tomto veľa premýšľam a plánujem to veľmi starostlivo.

WH: Na záver: Na základe vašich skúseností - máte nejaké osobné odporúčania pre súčasných cvičiteľov bojových umení?
TO: Precízne dodržujte to, čo Váš učiteľ hovorí. Ale musíte rozumieť svojmu telu, vašej silnej stránke a slabej stránke. Kata, akéhokoľvek štýlu vám dáva smer, zrkadlo, ohodnotí váš vlastný tréning a cvičenie. Od určitej úrovne musíte otvoriť vašu myseľ, hovoriť s ostatnými majstrami bojových umení a snažiť sa sami prísť na to, prečo a aký by mal byť váš pohyb. Nebuďte slepí k ostatným štýlom, alebo odlišným umeniam. Existuje nejaký dôvod prečo sa ich tréning vyvíjal takým spôsobom akým sa vyvíjal. Snažte sa nájsť ten dôvod. Trénujte tvrdo, posúvajte svoje limity a nikdy sa nevzdávajte. Veľa šťastia.

WH: Ďakujem za interview.

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom senseia Toshihira Oshira.

Interview: Cesta Yamanni Ryu
Toshihiro Oshiro a Dong Tran

Dong Tran: Kde a kedy ste sa narodili?
Toshihiro Oshiro: Narodil som sa 1. mája, 1949 v Haneji na Okinave (Japonsko).

DT: Kedy ste začali trénovať karate? Točila sa vaša mladosť okolo bojových umení?
TO: Začal som, keď som mal šesťnást. Prakticky už na základnej škole, keď som mal osem alebo deväť - môj sempai ma už učil karate a bo jitsu. Takže môžete povedať, že som začal, keď som mal deväť rokov. Ale nebolo to rovnaké, ako sa cvičí v terajších dojo; viac sa to podobalo na to keď deti hrajú baseball, alebo basketbal.

DT: Bolo to Shorin Ryu?
TO: Nie. Prial by som si, aby som si zapamätal kata, ktoré ma vtedy učili. Bola to zmes Pinan a Naihanchi kata, ale neviem kto robil tieto kata. Po druhej svetovej vojne bolo veľa okinavských cvičiteľov karate vojenskými väzňami a jeden z vojenských táborov bol blízko Haneji a domnievam sa, že jeden z nich učil ľudí v našom meste karate.

DT: Kto bol váš prvý karate sensei? Trénovali s Nagamine Shoshin senseiom? Učili ste sa v jeho dojo?
TO: Môj prvý a hlavný karate sensei bol Shima Masao. Rok potom, čo som začal navštevovať jeho dojo mi odporučil, aby som išiel trénovať do honbu dojo. Keď som urobil shodan, stal som sa asistentom inštruktora a potom inštruktorom. Ale viesť triedu, nie je to isté ako vyučovať. Sú to dve celkom odlišné veci! Sensei Shima ma naučil od Fukyu kata až po Chinto. V hombu dojo ma sensei Nagamine, sensei Kushi, sensei Yamaguchi a sensei Nakamura naučili Chinto kata. Nakamura sensei ma špeciálne naučil Chinto kata veľmi do hĺbky.

DT: Kedy ste stretli senseia Chokei Kishabu?
TO: Stretol som ho, keď som urobil hnedý pás. Nebol to moderný klasifikačný systém. V tom čase sme trénovali deň a noc, sedem dní v týždni. Získal som hnedý pás v priebehu jedného roka. Dojo senseia Shima spoločne začali senseiovia Shima, Taba a Kishaba. Potom sensei Taba a sensei Kishaba odišli do Japonska. Takže iba sensei Shima viedol školu. Keď som urobil hnedý pás, Kishaba sensei sa vrátil; a tak sme sa stretli. To je moment, kedy nás začal učiť. Sensei Shima bol môj hlavný karate sensei. Moje základy a techniky pochádzajú od neho. Od senseia Kishabu som získal veľa vedomostí a zlepšil techniku.

DT: Kde ste trénovali?
TO: Tréning bol veľmi osobný. Keď sensei videl, že určitý študent skutočne chce cvičiť, po výučbe si vzal tohto študenta a učil ho viac.

DT: Kedy ste stretli senseia Chogiho Kishabu (brat Chokei Kishabu), vášho Yamanni Ryu učiteľa?
TO: Sensei Shima stále hovoril o senseiovi Chogi Kishabovi aj Chokei sensei hovoril o jeho bratovi, ako o skutočne dobrom bo jutsu odborníkovi. Keď sa sensei Chokei Kishaba vrátil z  Japonska, nemal kde bývať, tak žil v dome svojho brata Chogiho, to bolo v čase, keď som zvykol k nemu chodiť cvičiť karate. Bolo to osem rokov predtým, kedy som konečne sám uvidel bo techniku senseia Chogiho a to ako sa odlišovala od ostatných ľudí.

DT: Počuli ste už predtým o Yamanni Ryu?
TO: Nikdy predtým som o Yamanni Ryu nepočul. Prvý raz, keď som počul toto slovo, bolo to osobne od senseia Kishabu. Ale ostatní senseiovia vedeli o Yamanni Ryu; ja som bol len malé dieťa, takže som o ňom nevedel.

DT: Vyučoval sensei Kishaba v tom čase aktívne Yamanni Ryu?
TO: Neviem. Jedinú vec, ktorú viem, že vždy keď som prišiel do jeho domu trénovať, bol som jediný študent.

DT: Akceptoval vás sensei Kishaba hneď, alebo ste mali nejakú čakacie „skúšobné“ obdobie?
TO: Bolo mi dovolené trénovať s ním, pretože ma odporučil jeho brat.

DT: Pracovali ste v tom čase?
TO: Pracoval som pre políciu.

DT: Je sensei Kishaba jediný nasledovník senseia Masami Chinena, zakladateľa Yamanni Ryu, alebo existujú aj ďalší učitelia.
TO: Verím, že boli aj ďalší Yamanni Ryu inštruktori. Učili sa od Masami Chinena, alebo jeho starého otca Sanda Chinena, ale počul som, že iba sensei Kishaba vie všetky Yamanni Ryu kata. Ďalší ľudia možno tiež študovali od Masami alebo senseia Sanda, ale koľko ľudí môže skutočne povedať, že sa od nich skutočne učili. Nikto z nich nemôže vyžadovať „Menkyo Kaiden“, pretože neexistuje taká vec. Také slovo proste neexistuje v okinavskom jazyku.

DT: Môžete nám povedať niečo o typickej tréningovej hodine s bratmi Chogi a Chokei Kishaba?
TO: Nikdy som necvičil s obidvoma v rovnakú noc. Trénoval som v dojo napríklad od 20:00 do 21:30, potom som išiel do domu senseia Chogi Kishabu kvôli bo jutsu. Raz za čas som trénoval v honbu dojo a potom som išiel trénovať so senseiom Chokeiom. Hodiny boli oddelené.
Bo jutsu so senseiom Chogim som trénoval na jeho verande. Bola tam tma, a len občas tam bolo nejaké svetlo. Mohol som vidieť, čo mi ukazuje, ale častejšie som to len počul (keď napríklad jeho bo preťalo vzduch). Jeho technika bola veľmi rýchla, ale nikdy ju na mňa nepoužil. Iba vždy robil tú istú techniku tým istým spôsobom. Pri vyučovaní kata to použil, ale nikdy nič nevysvetlil. Iba povedal, „urob to!“. Ešte som sa nenaučil všetky jeho techniky. Myslím si, že mohol viacej učiť.

DT: Museli ste veľa trénovať a skúmať sám seba?
TO: Áno. Sensei Kishaba ma samozrejme naučil veľa kata, techník a histórie, ale technicky vzaté, musel som skúmať sám seba a musel som veľa sám cvičiť. Základy a 99% mojich znalostí a techník pochádzajú od senseia Kishabu, alebo musel som najmä sám veľa cvičiť.

DT: Veľa z nás si zvyklo byť umelo živenými, môžete nám povedať ako vás sensei Kishaba učil Sakugawa no Kon?
TO: Bolo svetlo na jeho verande, ale stále tam bola tma. Teraz si želám, aby som mohol vidieť čo robil, ale som prekvapený, že som mohol sledovať zvuk jeho bo. Iba mi povedal, čo mám robiť. Prvýkrát, keď mi ukázal kata, bola veľmi odlišná. Myslím si, že ju kvôli mne spomalil.

DT: V tom čase neboli žiadne základné, alebo stredné ťažké kata; prešli ste rovno z Shuji no kon na Sakugawa no kon? Je to dôvod prečo cítite, že je potrebné viacej základných kata, aby Yamanni Ryu bolo pomalšie predstavené študentom?
TO: Správne. Odkedy je zavedená Ryubi no kon, existovala už kata takéhoto mena, ale nefungovalo to. Keď som musel učiť v Spojených štátoch, musel som vytvoriť ľahkú kata, sami viete aká ťažká je Shuji no kon, hoci vyzerá jednoducho. Prispôsobil som existujúcu Ryubi no kon do Yamanni Ryu a ukázal som ju senseiovi Kishabovi. Súhlasil s ňou, pretože vedel, že okinavské kata sú príliš ťažké a mi sme potrebovali úvodné kata.

DT: Vyučoval vás sensei Kishaba aj ostatné (secundárne) zbrane, alebo ste sa ich musel učiť sám?
TO: Nikdy nás neučil malé zbrane. Hovoril, že existovali len kata pre bo jutsu a karate v okinavských bojových umeniach. Všetko ostatné (sai, tonfa, atď.) sme museli študovať sami.

DT: Ako vás sensei Kishaba učil sai jutsu?
TO: Jedného dňa som si objednal pár sai, ktoré boli veľmi dobre vyvážené a tvarované. Priniesol som ich do senseiovho domu a požiadal som ho, aby ma učil. Vedel som, že musí existovať spôsob ako kontrolovať zbraň (dokonca aj keď nebolo kata). Senseiovi sa skutočne páčili moje sai, tak si ich vzal a vyšli sme po schodoch hore kde sme mávali náš pravidelný bo jutsu tréning. V polovičke cesty po schodoch sa otočil a švihol so sai pred mojou tvárou a povedal: „Toto je ako by si mal švihať so sai“. To bol jediný krát kedy mi to ukázal. Povedal, že pokiaľ sa chcem zaujímať o malé zbrane, musím sám študovať. A to je to, čo som urobil.

DT: Kedy ste prišli do Spojených štátoch?
TO: V roku 1978. Prišiel som, pretože môj karate sempai, ktorý vlastnil dojo v Kalifornii, zomrel. Potrebovali nahradiť inštruktora, tak som prišiel.

DT: Keď ste prišli do Spojených štátov, hneď ste začali učiť Yamanni Ryu?
TO: Prvých päť rokov potom ako som prišiel do Spojených štátoch som učil len karate. Karate bolo mojim jediným učebným plánom, pretože som cítil, že bo jutsu je niečo, čo som robil len sám pre seba. Neučil som ho nikoho, až do dňa, keď som prišiel na jeden turnaj a videl som ako ľudia cvičia bo jutsu. Niekto ma požiadal, aby som predviedol nejakú ukážku a keď som ju urobil, ľudia boli skutočne prekvapení, ako sa odlišovala od ich vlastných štýlov. Zdvihol sa záujem a tak som začal vyučovať Yamanni Ryu.

DT: Zabralo to nejaký čas. Ste šťastný, že ste položili takéto základy?
TO: Čo sa týka uvedenia Yamanni Ryu verejnosti, verím, že som spravil dobrú vec pre okinavské bojové umenie. Niektorí ľudia hovorili, že karate sa zmenilo do modernej verzie, kým staré (stredoveké) kobudo nie. Dúfam, že prostredníctvom Yamanni Ryu budú môcť vidieť ľudia cvičiaci bojové umenia aspoň záblesk zo starého karate. Neviem, či som odviedol dobrú prácu. Možno, keby tu bol schopnejšia osoba (ako ja) urobila by Yamanni Ryu ešte populárnejším a zvýšila tak ľudskú úroveň bojových umení. Jediné čo viem, urobil som to najlepšie ako som vedel. Ale som šťastný za to, čom urobil a čo som videl. Hoci existujú ľudia, ktorí iba používajú meno Yamanni Ryu, existujú aj tí, ktorí sa chcú čestne učiť a to je to, čo ma robí šťastným.

DT: Ako vidíte budúcnosť? Začali ste používať kendo bogu (brnenie) pre výučbu turnajového štýlu kumibo. Chcete toto zapracovať do sylabov Yamanni Ryu?
TO: Zavedenie kumibo a stredne ťažkých kata nebola môj nápad, ale skôr uskutočnenie pokynov senseia Kishabu. Požadoval výučbu kumibo, ale technická implementácia zostala na mne. Pre budúcnosť Yamanni Ryu verím, že športový/súťažný aspekt pomôže verejnosti pochopiť ho do určitej úrovne, ale na vyššej úrovni budú musieť ľudia robiť bojové umenie. Avšak ak budeme robiť len bojové umenie, ľudia nebudú schopní robiť Yamanni Ryu a môže sa stať, že sa jedného dňa stratí.

DT: Ďakujem za rozhovor.

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom senseia Tohihira Oshira.

Interview: Vyučujeme masy – pozeráme sa späť na staré, aby sme pochopili nové

Tento rozhovor bol prvýkrát publikovaný v časopise American Samurai číslo 7 v júli 2002. Aj keď text pojednáva najmä o rozdiele medzi moderným karate a tradičným okinavským karate, mnohé impulzy, ktoré prináša sú istotne podnetné aj pre študentov kobudo. Karate a kobudo, ako potvrdzuje aj Oshiro vždy totiž tvorili neoddeliteľnú súčasť okinavských bojových umení, dve strany tej istej mince. (Poznámka J.O)

American Samurai: Radi by sme s vami prebrali niektoré otázky o tréningu...
Toshihiro Oshiro: Niektorí klasickí cvičitelia bojových umení sa pozastavujú nad tým ako sa dnes cvičí karate. Z hľadiska prísneho bu jutsu je možné vidieť určité problémové aspekty. Niektorí tradicionalisti z ostatných umení zašli až tak ďaleko, že tvrdia, že karate vyznieva ako druhotriedne bojové umenie. Tomuto sentimentu dokonca podľahli aj niektorí inštruktori karate. Aby sme lepšie pochopili ich reakciu, musíme sa najprv pozrieť na tradičné karate tak, ako bolo dávno praktikované na Okinave a porovnať ho s dnešným karate.
Dobrou deliacou čiarou by bolo skúmať karate, ktoré bolo rozšírené pred a potom ako Itosu Anko priniesol karate do školského systému na Okinave. Karate bolo prispôsobené systému telesnej výchovy vo verejných školách v roku 1901, keď bolo prvýkrát zaradené do školských osnov základnej školy Shuri Jinjo. V roku 1905 Itosu Anko vytvoril päť Pinan kata, aby tento proces uľahčil. Na začiatku 20-tych rokov Gichin Funakoshi preniesol karate do Japonska a čoskoro nasledovali ostatní velikáni Karate ako Choki Motobu a Kenwa Mabuni. Keď karate prichádzalo do vnútrozemia bolo plne transformované na telesnú výchovu / typ športu. 
Keď experti bojových umení z vnútrozemia videli toto okinavské bojové umenie prvýkrát, reagovali s určitou skepsou. Cítili, že to nie je prvotriedne bojové umenie. Ale to už reagovali na verziu prispôsobenú pre TV (telesnú výchovu) a nie na originálne karate, ktoré sa cvičilo pred Itosu Ankovými úpravami.

AS: Čo ovplyvnilo zmenu a čo by karate pozdvihlo späť „do prvej triedy“?
TO: Musíme sa najprv pozrieť na „ducha doby“. Bolo to počas éry Taisho (1912-1926). Tá priniesla veľké zmeny v Japonskej histórii. Skočila doba obnovy Meiji. Japonsko sa začalo modernizovať a obracať sa na Veľkú Britániu, Prusko, Francúzsko, USA ako modely pre svoj finančný, vojenský a vzdelávací systém. Triede samurajov zakázali nosiť meč. Súčasný politický systém Japonska bol zavedený v roku 1885. Nacionalizmus narastal v ruka v ruke s industrializáciou. To malo priamy dopad aj na bojové umenia. Vodcovia krajiny mali záujem na vytvorení spoločnosti mladých ľudí, ktorí by boli fyzicky a „morálne“ silní. Do popredia sa dostali ideály budo. Bojové umenia začali byť vnímané ako spôsob posilnenia ducha a tela japonskej mládeže. Z Jiu Jitsu sa pod vplyvom Jigora Kana stalo Judo. Kendo bolo odvodené z rôznych škôl ken jitsu. Do toho plne zapadalo aj revidované karate. Zo všetkých rôznych druhov bojových umení, sa karate dalo najjednoduchšie prerobiť na viac športovú aktivitu. Šport v ňom a z neho, nie je zlá vec. To je hlavný dôvod prečo je dnes karate tak rozšírené. Musíme však oddeliť bojové umenia, vojenský tréning a moderné karate. Staršie tradičné okinavské karate bolo na začiatku bojovým umením na sebeobranu, moderné karate, ktoré sa rozšírilo po svete sa vyvíjalo tak, ako sa ho učili masy. Nebyť moderného karate, je málo pravdepodobné, že by sa karate tak rozšírilo a stalo populárnym. Moderné športové karate, tak ako ho cvičíme dnes má možno iba 20 rokov. Tento typ karate je odlišný od toho, čo sa váš sensei pôvodne učil a neskôr vyučoval. Spôsob akým sa staršie tradičné bojové umenia vyučujú, nie je vhodný pre súčasný vojenský výcvik.  Tradičné bojové umenia sú viac založené na prenose inštrukcií z očí do očí a nie sú niečo, čo sa môže súčasne vyučovať pre veľkú skupinu ľudí. V armáde je tiež dôležité aby sa jednotka, alebo brigáda pohybovali ako celok. Ak sa bude každý vojak pohybovať riskantne, jednotka alebo brigáda nebude mať silu. Vojsko má silu v jednote. Dnešné karate funguje na skupinových inštrukciách  - je to spôsob výuky telesnej výchovy. Kvôli tomu sa ľahko rozšírilo po celom svete. Ako karate cestovalo po svete, ľudia ktorí sa s ním stretávali, sa zamýšľali na efektivitou kata. Naozaj fungujú? Načo sú dobré tieto pohyby? Aké je ich použitie? Aby sme lepšie pochopili kata, musíme sa vrátiť späť k jeho pôvodnej forme, predtým než sa zmenilo na typ telesnej výchovy. Inými slovami musíme sa pozrieť na kata, ktoré sa cvičili pred 100 rokmi, predtým než karate opustilo Okinavu.

AS: Je možné navrátiť späť staré spôsoby (výuky, cvičenia)?
TO: Vrátiť ho tam kde bolo? To by bolo ťažké a snáď ani nie nutné. Ak učíte ľudí pôvodný zmysel a pohyby kata, môžu ich potom včleniť do svojho tréningu a dosiahnuť novú úroveň pochopenia. Tento spôsob kombinovania starého a nového môže vytvoriť niečo lepšie a na základe toho obohatiť moderné športové karate. Táto syntéza sa dosiahne, ak sa pozrieme späť na staré tradičné okinavské karate. Dnešné použitie (bunkai) typického cvičiteľa je show. Pravý cieľ týchto pohybov tu nie je prítomný. Ak včleníme pôvodné idei do súčasného formátu, potom sa začneme zaoberať vecami ako väčšie uvedomenie si svojho „seichusen“ a vnímanie „embusen“.  A to dodá chuť novému rozvoju. Môžeme vylepšiť to nové, tým že ho skombinujeme zo starým, pre lepšie pochopenie. Ľuďom, ktorí dnes hovoria „kata nefungujú“ môžeme odpovedať a ukázať im, že naozaj fungujú.

AS: Čo je „seichusen“?
TO: Zjednodušene povedané - je to línia útoku, alebo línia obrany. „Seichu“ po japonsky znamená presný stred. „Sen“ znamená línia. Je to cesta, ktorú musí prekonať protivníkov úder, aby vás dosiahol. Inými slovami  - je to aj cesta, ktorý tvoj útok musí prejsť aby zasiahol tvojho súpera. Keď si budete chrániť svoj seichusen a atakovať protivníkov seichusen, môžete ho zdolať. Seichusen je spojený s postojom tela. Ak stojí v heisoku alebo heikodachi oproti súperovi, potom mu ukazujete veľkú povrchovú plochu na útok. Namiesto toho aby ste jednoducho stáli v tvárou v tvár oponentovi, ak postoj tela posunutie do hanemi postoja (45 stupňov spredu), telo má potom menej povrchovej plochy vystavenej súperovi. Inými slovami ste si práve zúžili svoj seichusen, čím ste uľahčili obranu svojho seichusen.

AS: Môžete objasniť „embusen“, dôležitosť rovnováhy a význam pohybu?
TO: Keď ľudia povedia „embusen“, hneď si predstavia pôdorys kata. Embusen je viac ako len pôdorys. Ľudia si tiež myslia, že kata musí začínať a končiť na to istom mieste. Embusen je však oveľa viac. Spojiť zodpovedajúce embusen s pohybom kata je vlastne duša kata. Pohyb v rámci embusen je umenie samo o sebe a je to presne, čo je dôležité. Teraz sa ma pýtate na technickú otázku. Pohybovať sa v rámci embusen si vyžaduje veľa zručnosti. Vlastne je to hlavná zručnosť. Spôsob akým sa ľudia pôvodne pohybovali v rámci embusen je úplne odlišný od pohybu, ktorý máme dnes. Napríklad, ak potrebujeme ísť dopredu bez toho aby sme zdvihli pätu, alebo sme sa presunuli dopredu bez odrazu od zeme. Predstavte si krok späť po priamej línii. Ak zdvihnete zadnú pätu pri kroku späť v pohybe trupu vzad je jemne oneskorený. V japončine hovoríme, že „vaše telo zostáva na mieste“. Ak sa potrebujete pohnúť vzad je to pretože prichádza útok a vy sa mu buď snažíte vyhnúť, alebo ho chcete prijať (spracovať). Takže hneď ako sa pohnete vzad, celé vaše telo sa hneď musí pohnúť ako jeden celok. Nemôže tam byť časový sklz. Zdvihnutie päty spôsobuje časový sklz. Keď sa v kata pohybujete dopredu a zdvihnete pätu prednej nohy, ktorá sa po výmene stane zadnou, nemôžete sa dopredu pohnúť s celou telesnou váhou.  Ak sa pri pohybe dopredu odrazíte od zeme, znova je tu oneskorenie v pohybe trupu. Naučiť sa pohybovať celým telom, je umenie.
O rovnováhe: ľudia veľa hovoria o dôležitosti získania rovnováhy, ale rovnováha, ktorú väčšina ľudí myslí a tá o ktorej hovoríme v bojových umeniach, je úplne odlišná. V bojových umeniach je to ten moment v čase, keď už skoro strácate rovnováhu. Je to vlastne začiatok nerovnováhy. Ak sa chceme pohnúť od bodu A do bodu B a stojíme v rovnováhe, naše váha na nohách je 50 na 50, potom aby sme pohli dopredu, musíme najprv prekonať rovnovážnu silu (inertnú silu). Na druhej strane, ak stojíme tak, že naše ťažisko je jemne posunuté dopredu, budeme schopní sa ľahšie pohnúť dopredu, pretože budeme mať menej inertnej sily na prekonanie. Inými slovami, pohyb z miesta A do miesta B z bodu nerovnováhy (nestability), alebo naklonenia dopredu, znamená prekonanie menšej rovnovážnej sily. Výsledný efekt je, že sa dopredu pohybujete prirodzenejšie a plynulejšie, s menšou vynaloženou energiou a minimálnym množstvom predznamenávania pohybu. Niektorí ľudia sa príliš zameriavajú na „pohyb nôh“, ale používať nohy na pohyb je pomalé. Ak budete cítiť ťažisko a uvedomíte si jeho polohu, budete môcť telom pohybovať rýchlejšie a efektívnejšie. Voláme to pohyb z ťažiska (pohyb zo stredu).

AS: Ako vnímate športové karate?
TO: Karate získalo svetové uznanie a popularitu práve vďaka športovému karate. Ak by sme udržali karate ako pravé bojové umenie, nikdy by sa týmto spôsobom nerozšírilo. Ak ľudia začnú do svojho karate včleňovať princípy bojových umení, ich karate to ďalej vylepší.

AS: Čo by ste chceli, aby sa z karate stalo?
TO: Dolná úroveň – chcel by som, aby každý mal väčšie pochopenie, čo je naozaj karate v zmysle techník. Ak karate dosiahne technickú úroveň, potom dosiahnutie ďalšej úrovne už nie je tak veľmi otázka prichádzania s novými nápadmi, ale hľadanie starých nápadov, alebo ideí a ich včleňovanie (spájanie) s tými súčasnými. Ak sa nad tým zamyslíte, iba malé percento žiakov vlastne súťaží. Ostatní žiaci cvičia pre dojo. Väčšina môže získať tým, že sa naučia ako sa pohybovať, ako používať telo. A pre tú menšinu, ktorá súťaží je dôležité vyhrať. Otázku, ktorú sa musíme opýtať je: Prečo to ktoré kata dnes v súťaží zvíťazí? Zvíťazí preto, že si rozhodcovia myslia, že je to víťazné kata. Ak by sme mohli ovplyvniť myslenie porotcov, potom by sa zmenil výsledok. Súťažiaci nie je hlupák, takže sa prirodzene prispôsobí kritériám porotcov. Takže výzvou je preškoliť porotcov. Pomôcť im pochopiť a vidieť jemné odtienky pohybu. Môžeme ovplyvniť ich myslenie aby sme zmenili to, na čo myslia (na čo sa pozerajú) a čo trénujeme... Ak niekto rozhoduje kata a nerozumie prečo by sa mal niekto pohybovať určitým spôsobom, správne vycvičení súťažiaci prehrajú a vám je ich ľúto. Musíme preškoliť tých, ktorí učia. Ako predseda technického výboru pre kobudo (zbrane) cítim, že mojou zodpovednosťou je nájsť spôsob ako vychovávať inštruktorov - autority, nakoniec sú to práve oni, ktorí rozhodujú, čo je kvalita v kata. Otázka, ktorú treba zodpovedať je: Ako to najlepšie urobiť?
Karate pochádza z Okinavy. Nemôžete ho vnímať izolovane, ale v kultúrnom kontexte. Pokiaľ nepochopíte kultúru Okinavy, nevytvoríte si úplne pochopenie pre umenie a stane sa ťažko zrozumiteľným. Napríklad: Zbrane sú silne ovplyvnené Čínou. V Goju Ryu jasne vidíte silný čínsky vplyv. Shuri te na druhej strane má nejaké vplyvy z Číny, ale spôsob akým sa telo pohybuje je identický s pohybmi tradičných japonských umení vnútrozemia. Problémom je, že karate, ktoré prišlo do Japonska nebolo pôvodné Shuri te, ale verzia prispôsobená výučbe telesnej výchovy. Takže cvičitelia bojových umení v Japonsku neboli nadšení a mysleli si: v poriadku, asi toto je karate. Ale to nie skutočné karate. Ak chcete pochopiť pravé Shuri te techniky a kata namiesto Číny choďte do Japonska a študujte tradičné bojové umenia. Rovnaké základné prvky japonských bojových umení môžete nájsť v karate, v ju jitsu, v ken jutsu a v ostatných bojových umeniach. Z mojej osobnej skúsenosti: v Yamanni Ryu bo - pohyb bo je podobný umeniu kopije keď vymršťujete bo a podobný naginata, alebo ken jutsu, keď otáčate (prevraciate) bo. Ak sa pozriete na fotky tradičných okinavských majstrov vidíte postoj tradičných bojových umení z Japonska. Korene Shuri te môžeme nájsť vo vnútrozemí Japonska.

AS: Čo znamená termín „budo“?
TO: Najprv sa porozprávajme o bujitsu. Budo je súbor ideí. Bujitsu je skôr technický koniec a tá časť, ktorá nás zaujíma. Budo je ideál, ku ktorému by sme mali smerovať. Metóda karate, ten technický aspekt sa nachádza v rámci bujitsu a nie v ideáloch budo. Pretože sa slovo budo používa veľmi bežne, ľudia ho naozaj nechápu a nemajú pred ním rešpekt, lebo sa to slovo stalo rozšírené (bežné). Naučiť sa iba bujitsu je zložitá úloha. Naučiť sa ho telom, si vyžaduje roky tréningu a disciplíny. A ten typ disciplíny, a vytrvalosti sú prvky budo. Budo je niečo, k čomu by sme mali smerovať pri našom štúdiu bujistu.

AS: Zdá sa, že potrebujeme preškolenie...?
TO: Prvou úlohou by malo byť preškoliť učiteľov. Potrebujeme vytvoriť uvedomenie a zvýšiť záujem a zvedavosť inštruktorov a cvičencov. Potrebujeme robiť viac seminárov. Na dnešných tréningoch rozhodcov zdôrazňujeme, čo si všímať počas súťaže. Napríklad, ja som popisoval rozdiely medzi úderom bo len s ramenom verzus úder bo, ktorý používa celé telo. Ukázal som rozdiel medzi širokým a úzkym seichusen. Tým, že som im predviedol tieto jemné časti kobudo, dúfam, že to ovplyvní ich myslenie nielen o kobudo ale aj o karate vo všeobecnosti. Princípy kobudo sú priamo spojené s karate, sú jedny a tie isté.

AS: Môžete prosím vysvetliť, alebo uviesť príklad, ako sa postupne menili techniky?
TO: Je značný rozdiel medzi spôsobom ako sa gedan barai (dolný blok) cvičí dnes. Spôsob akým používate ruky je iný. Môžete udrieť kosťou, vaše dôležité partie sú zakryté ako držíte lakeť zohnutý atď... Detaily sa ťažko sprostredkujú skupine väčšej ako 50 ľudí. Takže možno preto boli vynechané v snahe naučiť masy.
Ďalší bod - „používaj boky“ - tento termín má iný význam, keďže japonská oblasť bokov je iná. Osoba pri otáčaní tela sa pohybuje po jednej línii, rýchlo a zároveň si chráni dôležité časti. Používať boky znamená používať chrbát. Dať dopredu rameno, relaxovať, používať to, čo volám „tečúce telo“, a byť pripravený na pohyb. Váš postoj nie je statický, ale dynamický. Je tu rozdiel medzi naozajstnou rýchlosťou a vnímanou rýchlosťou. Toto je starý spôsob.
Myslím, že dôležité je „cítiť“ techniky. Bolesť je iná pri dopade – typ poškodenia a pocit je iný pri tradičnej metóde. V modernom karate je energia uvoľnená na cieľ a vracia sa späť. Moderné karate sa stará o bezpečnosť, takže je to dobrá vec (ale aj starý spôsob berie v úvahu bezpečnosť). Pri tradičnom údere sú naše ruky uvolnené až do dopadu. A potom sa zameriame na kime a pošleme energiu cez úder na súpera. Moderné údery sú spomaľujúce namiesto zrýchľovania pri dopade, pretože preťažujú svaly. Ako dopadnú na povrch, technika začne spomaľovať. Inými slovami v modernom karate je úder zastavený, namiesto uvoľnený. Musíme sa naučiť uvolniť energiu. Je to veľmi viditeľné pri dnešnom tréningu na makiwara. Sťahujú späť svoju energiu.
Účelom kata je naučiť vás, ako používať techniky, ako sa pohybovať a uvoľniť energiu. Kumite nás učí správne vzdialenosti a načasovanie. Keď sa naučíte oboje, potom vaše karate ožije.
V modernom karate vykročíme a udrieme. V skutočnosti pôdorys kroku a dopad úderu musia byť súčasné v jednom pohybe, tak aby s technikou išla aj energia. Ak najprv vykročíte a potom udriete, časť energie sa stratí do podlahy a nedopadne na cieľ. Musíte sa naučiť udierať telom. Kata a kumite by mali byť rovnaké. To sa nenaučíte z videokazety. Musíte dostať úder, aby ste to pochopili a inštruktor musí cítiť, že ovládate techniky.
Je toho veľa na učenie, a v mnohom je to odlišné od toho čo sa väčšina ľudí učila predtým. Nerobte protitlak nohou. Nakloňte ťažisko dopredu. Nikdy nezostaňte statický – plynulý prechod z jedného pohybu na druhý je dôležitý. Príliš veľa ľudí je posadnutých postojom. Čo je správny postoj? Postoj je finálny produkt. To medzi údermi je dôležité. Nemali by ste ukazovať, čo robíte. Vaše rameno je ako bič a nie sú tam žiadne presahujúce pohyby.

AS: Ďakujeme za rozhovor.

Zdroj: www.oshirodojo.com
Texty sú publikované so súhlasom senseia Tohihira Oshira.

Pár poznámok k Yamanni Ryu

Tento text pojednáva o niektorých dôležitých aspektoch, s ktorými sa stretávame pri Yamanni Ryu. Snaží sa zachytiť aspoň z časti základné pojmy ako sú kamae, sayu, mawate kontra kawate, alebo kakeshi bukki, s ktorými sa pri cvičení môžete stretnúť. Text je oproti pôvodnému skrátený. (poznámka J.O)

Práca nôh
Dôležitý rozdiel sa ukrýva v práci nôh, v spôsobe ako sa pohybujeme a ako sa nám darí tento pohyb pred protivníkom ukryť.

Postav sa za bo
Je to základný výraz pre Yamanni Ryu bo jutsu, ktorý ale rovnako platí aj pre ostatné zbrane. Postoj musí byť veľmi úzky, tak aby protivník mal pred sebou čo najmenšiu možnú úderovú plochu pre svoje útoky. Postoj (Kamae) musí byť taký, aby umožňoval ľahko ukryť nielen pohyb ale aj zbraň (Kakeshi bukki).

Ťažisko postoja
Ťažisko postoja sa nachádza vždy mimo tela. Vďaka tomu je zabezpečené, že telo je neustále pripravené k pohybu. „Ready to move“ - ako často opakuje shihan Toshihiro Oshiro. Statický postoj je koniec boja. „Plynulý“ pohyb tela za nazýva aj „Ukumi“.

Shiko dachi
Postoj Shiko dachi je štandartná forma „Kamae“. Vďaka postaveniu na jednej línii je možná úderová plocha minimalizovaná. Kolená smerujú von, to isté sa týka stehien. Vďaka tomu je dosiahnutá dynamická pozícia, z ktorej je veľmi ľahké sa presunúť sa do pravého alebo ľavého postoja. V každom prípade je aj tu ťažisko mimo tela. Kamae neslúži na odpočinutie si alebo na nadobudnutie rovnováhy (spamätanie sa). Každý druh postoja musí byť vždy dynamický, vždy pripravený na ďalší útok. V Kata sú len dva body spojené s uvoľnením – začiatok a koniec kata – ceremónia.

Pracovať blízko tela
Myslí sa tým vždy pracovať blízko energetického centra tela. Lakte sa nachádzajú v blízkosti tela podobne ako pohyby palice. Je možné preto použiť bo aj v blízkosti steny alebo vo veľmi malých japonských domoch s nízkym stropom. Ďalšou výhodou takejto práce s bo je, že protivník nemôže rýchlo identifikovať útok. Keď je útok príliš skoro rozpoznateľný, protivník získava viac času na výber vhodnej protitechniky.

Tsuki
Ruka ktorá drží bo vpredu sa otáča. Je to podobný prípad ako pri tsuki s rukou. Nikdy nepohybovať s rukou, ako keď striháte s nožnicami. Je to veľmi dôležité a má to rozhodujúci význam.

Sayu
Označuje techniku, ktorá sa prevádza na obidve strany.

Mawate kontra Kawate
Pri Mawate sa skutočne otočíte a pri Kawate sa zmení len uhol.

Uvoľnene, uvoľnene, uvoľnene, zľahka
Netrénujte svaly, trénujte svoje kĺby. Kĺby sú najdôležitejšou časťou tela. Veľké svaly prekážajú technike. Predovšetkým vo vysokom veku zostávajú kĺby aktívne, zatiaľ čo svaly slabnú a ochabujú. Tajomstvo staroby a aktívnych učiteľov vo vysokom veku...

Malíček a prstenník
Pri kobudo sa vždy používajú tieto dva prsty. Malíček a prstenník držia zbraň. V protiklade ku Karate. Tam sú to ukazovák a prostredník.

Ponúkať malú (úzku) úderovú plochu
Postav sa vždy na jednu líniu a vytváraj tak malú úderovú plochu. Ako v Moto dachi a Shiko dachi. Nie je dôležité byť stabilný do troch strán, keďže útočník stojí vždy pred tebou. Odtiaľ pochádza tento argument.

Sila techniky
Odkiaľ prichádza sila a energia techník? Z hmotnosti bojovníka. Vždy sa treba pokúšať pohyb bojovníka a hmotnosť spojiť, zlúčiť. Kombinácia oboch prináša energiu pre techniku. Nie klasický princíp bokov. Boky sa používajú pri inej forme...

Gyakute mochi v bo jutsu
Tento uchop sa pri bo skoro nikdy nepoužíva. Stretnúť sa s ním môžeme len veľmi zriedkavo.

Rež vzduch – „Cut the air“
Týmto sa označuje skutočnosť, že každá technika, aj taká, ktorá ešte nemá rozhodujúci význam, musí byť prevedená tak, že ňou doslova režeme vzduch, malo by to byť počuteľné aj keď sa technika prevádza pomaly.

Uvoľnené zápästie
Techniky Yamanni Ryu ožívajú pri uvoľnených kĺboch. Obzvlášť uvoľnené zápästia sú veľmi dôležité. Ak by sme chceli nájsť pre to nejaký typický príklad, všimnime si zatĺkanie klinca do steny. Na to aby sme ho mohli s kladivom zatĺcť musíme mať uvoľnené zápästie. Inak nemôžeme cez kladivo prenášať silu úderu. Je to dobrý príklad akým spôsobom pracuje Yamanni Ryu s telom.

Techniku nechať ísť „do prázdna“
Dôležitá otázka je, keby treba techniku zastaviť. Kde sa nachádza koncový bod. Odpoveď je, že na zastavenie techniky sa nepoužíva sila, nechá sa ísť „do prázdna“. Telo zastaví pohyb zbrane.

Zdroj: www.kobudo.de

Anatómia zbraní

SAKI MOTO SAKI
TSUKA TSUKAGASHIRA MOTO YOKU TSUME MONOUCHI SAKI

Chokei Kishaba
1931 – 22. september 2000

Chokei KishabaChokei Kishaba sa narodil sa na Okinave v roku 1931. Bol študentom Hohana Sokena (Matsumura Seito Shorin-Ryu, študent Nabe Matsumuru), ako aj Shoshina Nagamineho (zakladateľ Matsubayashi-Ryu, študent Ankichi Arakakiho, Chotoku Kyana a Choki Motobu), a Seigi Nakamuru. Kishaba sa učil Shorin-Ryu od všetkých svojich inštruktorov a použitie kama od Sokena.

Kishaba vyučoval jedinečnú formu dynamiky tela, ktorá sa veľmi ťažko opisuje slovami. Základným kameňom tréningu je rozvoj a koordinácia koshi, centrálnej časti tela zahŕňajúcim boky a okolité partie. Dolná a horná časť tela sú spojené s koshi a tak sa sila, ktorá sa vytvára v dolnej polovici tela sa zväčšuje a transformuje smerom do rúk alebo ramien pri blokovaní alebo údere (útoku). Pohyby sa zdajú uvoľnené, ale sú plné sily a vykonávané švihovým spôsobom. Toto sa tiež častokrát opisuje ako „vlna tela“.
Kishabov starší žiak na Okinawe je Katsuhiko Shinzato. Jeho „senior študent“ je Toshihiro Oshiro.
Kishaba založil Okinawa Karate-Do Shorin Ryu Kishaba Juku. Po jeho smrti v roku 2000 sa stal jeho nástupcom Shinzato.
Kishaba Juku sai kata a Kishaba no Sai boli po ňom pomenované. Hovorí sa, že jeho obľúbenou kata bola kata s otvorenou rukou Tomari verzia kata Rohai, tak ako sa cvičila v Matsubayashi-Ryu.
Kishabou mladší brat Chogi Kishaba (študent Masami Chinena a Chojuna Miyagiho, zakladateľa Goju-Ryu Karate), je expertom Yamanni ryu bojutsu. Veľa študentov študovalo u obidvoch bratov.

Yabiku Moden
1878 – 1941

Yabiku ModenYabiku Moden je dôležitá, ale málo známa postava v histórii ryu kyu kobudo. Narodil sa v Shuri ako najstarší zo štyroch detí. Jeho otec Yabiku Mayo bol prísny, ale spravodlivý muž, ktorý od svojich detí veľa vyžadoval. Kedže bol od detstva Yabiku Moden veľmi krehký a chudý, prezývali ho strašiak do maku. Tak ako viacerí z jeho súčastníkov sa Yabiku Moden rozhodol posilniť telo aj ducha a začal cvičiť karate pod vedením senseia Itosu a ryu kyu kobujitsu pod vedením učiteľov Tawada Peichin a Chinen Sandu.

Potom ako skončil pedagogickú školu na Okinave, začal učiť na základnej škole v Bito. Už v tomto čase exceloval v karate do a kobudo cvičení. V tomto čase začal tiež oficiálne učiť karate a kobudo miestnych ľudí v Bito. Okolo roku 1911, keď sa presťahoval do Japonska, kde si hľadal lepšiu prácu, založil sensei Yabiku Ryukyu Kobujitsu Kenkyu Kai, čiže asociáciu výskumu ryukyu kobujitsu, na propagáciu a popularizáciu kobudo v celom Japonsku.
Dojo senseia Yabiku bolo pravdepodobne prvým ryukyu kobudo dojo v Japonsku, ktoré oficiálne učilo Japoncov. Okrem talentu v karate do a kobudo, bol sensei Yabiku známy ako majster rozprávania príbehov a udivoval svojich študentov starými príbehmi okinavského bushi. V každodennom živote sa vravelo sa, že sensei Yabiku sa konštatne venoval štúdiu budo a snažil sa prekonávať svoje fyzické a mentálne obmedzenia. Je o ňom napríklad známe, že nosil železné šlapky, od rána do večera aby si posilnil nohy a boky. Na posilnenie rúk a paží využíval stropnú konštrukciu domu a po dome sa premiestňoval len za pomoci rúk. V súkromnom živote bol sensei Yabiku známy tým, že bol hlboko veriacim mužom, ktorý nikdy nepil alkohol, nefajčil a o ktorom nikdy nikto nepočul, že by o druhom povedal niečo zlé. Sensei Yabiku zomrel 23. Júna 1941 vo veku 63 rokov.

Sanda Chinen
1846-1928 niekedy aj 1840 – 1922

Sanda ChinenChinen Sanda Peichin známy aj ako Usume Yamanni, Yamanni Tanme, Chinen Saburo, Chinen Sanriyo bol významný expert okinavského bo jutsu, starý otec neskoršieho zakladateľa Yamanni ryu, Masami Chinena (1898-1976). Chinen Sanda sa učil od svojho strýka Chinen Sanjin Andaya, ale rozsiahle vedomosti získal od Sakugawu a Chinen Shikiyanaka. Jeho najvýznamnejší žiaci boli Yabiku Moden, Higa Raisuke, Higa Raisuke, Higa Seiichiri, Higa Ginsaburo, Akamine Yohei, Maeshira Chotoku a jeho vnuk Chinen Yamane Mazaru. Jeho najlepším žiakom zrejme patril Oshiro Chodo, ktorý neskôr vyvinul Oshiro ha Yamanni ryu.

Chinen Sanda Peichin sa narodil v dedine Samukawa pri Shuri (Okinawa) ako syn Peichin Keimochi triedy. Jeho rodina bola v tom čase poverená strážením kráľovskej rodiny a bola im umožnené aj použitie zbraní.
Vzdelanie v kobujitsu získal od svojho strýka Chinen Ueon Kana (1797 – 1881). McCarthy (2005), Lind (2001) a Bishop (1996) si myslia, že to bol otec Chinen Sandu, aj keď na základe rokov ktorých žil to nevyzerá, ale nie je to nemožné. Známym sa stal svojou schopnosťou vyvíjať nové techniky. Vyvinul kata Shuji no kon, Yonegawa no kon a Shirotaru no kon. Tieto obsahujú esenciu jeho objavov. Legenda hovorí, že Chinen Sanda sa prisnilo o švihajúcom bo. Na základe tohto sna vyvinul švihové bo techniky, ktoré sa nezastavujú, ale nasledujú rýchlo za sebou. Týmito technikami je Yamanni ryu známe.

Sakugawa Shungo
5.3.1733 – 7.7.1815

Sakugawa Shungo Skorý okinavský majster Tode z Akata/Shuri sa narodil ako Teruya Kanga vošiel do dejín okinavského Tode ako „Karate (Tode) Sakugawa“. Pochádzal z jednoduchého ľudu a zmenil si svoje meno na „Sakugawa“, potom keď za svoje zásluhy a služby získal titul Chikudon Peichin.

Okolo roku 1750 začal so štúdiom okinavských bojových umeni pod vedením mnícha Takahara Peichin z Akata, ktorý bol žiakom Matsu Higa, známeho bo experta. 1756 stretáva čínského experta na bojové umenia Kushanku a 6 rokov sa učí u neho v meste Kumemura. Týmto spôsobom bola jedna varianta kata Kushanku (Sakugawa no kushanku) do okinavského Shorin ryu prenesená a odovzdávaná až do súčqsných štýlov. Keď mal Sakugaa 29 rokov, zomrel jeho majster Takahara Peichin. Na základe toho sa od tohto momentu nazýva „Karate (Tode) Sakugawa“. Sakugawa bol prvým historicky známym učiteľom okinavského karate. Otvoril si v Shuri školu a položil tak základný kameň pre o niekoľko rokov neskôr vyvinuté Shorin ryu Sokonom Matsumurom. Neskôr odišiel do Číny, a tam svoje umenie pod rôznymi expertami ďalej rozvíjal. Hovorí sa, že bol päťkrát v Číne a tento vplyv starých čínskych tradícií, veľkú hodnotu kládol na tradičný obsah bojových umení, ako aj na vnútorný rozvoj svojich žiakov. Udržoval svoje kata tajomné a učil ich až potom, keď bol spokojný a dostatočne presvedčený aj o vnútornej vyspelosti svojho žiaka. Tvrdil, že metódy výučby nasledujúcej generácie majstrov sa strácajú. „Majster Karate musí vo všetkých otázkach života skúsený. Špecialista je niekto, kto pochopí veľa z málo.“
Vyučoval aj použitie zbraní, predovšetkým Bo (na Okinave kon). Jeho najznámejším bo žiakom bol Ginowan Denuchi. Do dnešných čias za zachovala bo kata Sakugawa no kun und Ginowan no kon. Sakugawa mal najprv troch žiakov, ktorí boli známi ako „traja mušketieri“. Volali sa Okuda, Makabe a Matsumoto. Keď sa Sakugawa stiahol, dal Menkyo kaiden (lizenzia pokračovateľa štýlu) svojmu žiakovi Matsumotovi. Makabe preto odišiel do Tomari a vyučoval neskoršieho Tomari te majstra Kosaku Matsumora. Keď mal Sakugawa 78 rokov, prišiel mladý Sokon Matsumura zo Shuri k nemu a vzdelával sa u neho v bojových umeniach. S ním začala veľká éra okinavských majstrov bojových umeni Shorin ryu.

Kobujutsu: Mýty a fakty

Chokei KishabaKobujutsu, alebo obecnejší moderný výraz Kobudo sa používa u väčšiny cvičencov bojových umení ako synonymum pre „umenie zbraní“. Doslovne znamená starobylé bojové umenie. Obidve disciplíny, či už karate, alebo boj so zbraňou môžeme kvalifikovať ako kobujutsu. Čo nemôžeme do tohto zahrnúť (čo sa nepovažuje za kobujutsu) sú moderné bojové umenia. Najrozšírenejším mýtom (najčastejšie sa objavujúcim) pretrvávajúcim u západnej verejnosti je predstava, že okinavské zbraňové systémy vznikli u roľníkov, a že používané zbrane boli roľnícke nástroje. Niekto raz videl na okinavskom vidieku dedinčanov ako cvičia bo kata na slávnosti a zrodil sa z toho mýtus. Veľa ľudí prevzalo tento mýtus z druhej alebo dokonca z tretej ruky a keď bol často citovaný v knihách a časopisoch, prijal sa ako fakt.

Tanečná bo forma predvádzaná na vidieckych slávnostiach sa volá bo odori a pochádza skutočne od dedinčanov, ktorí sa ju naučili od svojich otcov a tí od svojich otcov. Ale odkiaľ sa ju ich starí otcovia naučili? V juhovýchodnej Ázii roľníci nevlastnili pôdu, na ktorej pracovali, prenajímali si ju. Ak svojmu pánovi dlžili peniaze, napríklad kvôli zlej úrode, išli pre neho pracovať, alebo poslali svoje deti ako sluhov, pokiaľ nesplatili dlh. Majiteľ pôdy bol členom vyššej vrstvy, alebo aristokracie, ekvivalentu japonskej vrstvy samurajov. A títo cvičili a študovali bojové umenia, umenia so zbraňami. Občas ukázali nejakú techniku alebo časť kata svojim sluhom a tí použili neskôr túto znalosť doma pri obrane svojej dediny. Tieto nekompletné kata sa potom modifikovali do tanečnej podoby a predvádzali na oslavách.

Prečo používali okinavskí bojovníci bo, drevenú palicu ako zbraň? Pretože tvrdého dreva bolo na ostrovoch dostatok, zatiaľ čo oceľ bolo oveľa ťažšie zadovážiť. Viacúčelová zbraň bo môže duplikovať techniky meča, kopie, halapartne. Starodávna tradícia nazývaná Yamanni Chinen Ryu mala pravdepodobne pôvod v legendárnom „Todi“ Sakugawovi a preniesla sa na tri generácie rodiny Chinen. Masami Chinen ju kodifikoval a pomenoval ju po svojom starom otcovi Sandovi Yamanni Chinenovi. Veľa slávnych ľudí sa učilo u majstrov rodiny Chinen, ale iba jeden žiak Masami Chinena získal tradíciu vo svojej celistvosti a pochopil jej princípy dynamickej práce s telom – Chogi Kishaba. Tento štýl nevymrel ako sa mnohí domnievajú, sensei Kishaba má dvoch vynikajúcich žiakov, ktorých poslal a poveril učiť do USA. Jedným z nich je shihan Toshihiro Oshiro, pôsobiaci v Redwood City Californii, a druhý je shihan Kiyoshi Nishime pôsobiaci v Cincinnati, Ohio. Organi zácia, ktorú založil majster Kishaba sa nazýva Ryukyu Bujutsu Kenkyu Doyukai (RBKD) a jej cieľom je šíriť pôvodné tradície okinavských bojových umení, predovšetkým Yamanni Ryu.

Zdroj: www.asianartscenter.com
Napísal: Dong Tran
Preložil: Zuzana Chvostikova, Jozef Obuch

Hidemi Tamayose, Kyoshi 8. Dan – Tichý majster
Shinken Taira
Eisuke Akamine
Ryukyu Kobudo Kata (prehľad)
Genealógia

Kaicho Hidemi Tamayose, 8. Dan, Kyoshi

Hidemi TamayoseTamayose Hidemi sa narodil v Showa (1949), 14. júla, na Ikema Ima, Miyako na juhu od Okinavy v rodine s 11 deťmi. V 16 rokoch sa presťahoval na Okinavu a po ukončení Okinavskej univerzity začal učiť na strednej škole. V 1975 sa oženil s manželkou Masako, ktorá tiež pochádza Miyako a obaja sú učitelia v Shimajiri gun, kde žijú so svojou rodinou. Jeho formálny tréning karate začal v roku 1967 u Matsubayashi Shorin Ryu Shima Masao v Kanzatobaru meste Naha. V roku 1975 zmenil na štýl na Kobayashi Shorin Ryu u senseia Nakamura Seiu, ktorý ho tiež učil narábať so zbraňami Ryu Kyu Kobuda. V roku 1982 sa začal Tamayose učiť priamo u senseia Akamine Eisuke u Ryukyu Kobudo Hozon Shinko Kai Hombu v Nesabu, Tomigusuku. Ako jeden zo starších študentov dosiahol 7. Dan u senseia Akamine a 8. Dan u All Okinawan Karate Kobudo Association a slúžil ako predseda výboru riaditeľov Hozon Shinko Kai až do smrti učitela Akamine v roku 1999. Momentálne je generálnym sekretárom Okinawa Ken KarateDo RengoKai. Bol jedným z hlavných organizátorov svetového šampionátu v karate v roku 1997 na Okinave a zároveň si tento skromný muž nájde čas aj na to, aby bol viceprezidentom Okinavského združenia rozvoja pre deti. V roku 1995 sensei Tamayose začal viesť kobudo semináre v Kanade a USA momentálne pravidelne vedie letné sústredenia. Od roku 2002 učí aj v Európe každý rok na letnom kempe Nemeckého Kobudo Kwai. Momentálne plánuje rozšíriť svoju výučbu do Austrálie, Indie a na Nový Zéland. Cestujúc so svojim študentom a prekladateľom Kanaďanom Donom Shaplandom Tamayoseho cieľom je spopularizovať Ryu Kyu Kobudo po celom svete.

RYU KYU KOBUDO KATA

BO - KATA
 - Shushi No Kun (Shô) / (Dai)
 - Sakugawa No Kun (Shô) / (Dai)
 - Sueyoshi No Kun
 - Soeishi No Kun
 - Soseki No Kun
 - Chôun No Kun
 - Chinen Shikiyanaka No Kun
 - Yonegawa (Yuniga) No Kun
 - Seisoko No Kun
 - Shirotaru No Kun
 - Tsuken No Kun
 - Chatan Yara No Kun
 - Kongo No Kun
 - Urasoe (Urashi) No Kun
 - Chikin (Tsuken) Sunakaki No Kun (EKU)

SAI - KATA
 - Chikin (Tsuken) Shitahaku No Sai
 - Hama Higa No Sai
 - Chatan Yara No Sai
 - Kojo (Kugusuku) No Sai
 - Yaka No Sai
 - Tawata No Sai
 - Manji No Sai

KAMA - KATA
 - Tozan (Toyama) Ni Cho No Gama
 - Kanegawa No Nicho Kama

TEKKO - KATA
 - Maezato No Tekko

TUNFA (TONFA) - KATA
 - Hama Higa No Tunfa
 - Yara Guwa No Tunfa

NUNCHAKU - KATA
 - Maezato No Nunchaku
 - Akamine No Nunchaku

TINBE - KATA
 - Kanegawa No Tinbe / Rochin

Iné KATA
 - Suruchin
 - Kushaku No Bo
 - SanSetsu Kon
 - Yonshaku No Bo

Genealógia

Shinken Taira

Tento text je o jednom z najväčších majstrov ryu kyu kobudo. Trénoval u vtedajších významných majstrov okinavského karate a kobudo. Medzi znalcami je označovaný ako „Otec moderného kobudo“, bol tým, čím bol Gichin Funakoshi pre karate. Shinken Taira.
 
Shinken TairaShinken Taira sa narodil ako Shinken Maezato 12. júna 1897 v dedine Nakazato na ostrove Kumejima patriaceho do súostrovia Ryu Kyu. Neskôr však používal dievčenské meno svojej matky.
V roku 1905 začal tréning bojových umení u svojho starého otca Gibu Kanegawy (asi 1862 – 1921), ktorý ho desať rokov učil s tekko, kama, surujin, tinbei a rochin.
Po skončení povinnej školskej dochádzky opustil rodnú dedinu a presťahoval sa na Minamijima, kde začal pracovať v bani na uhlie. Toto rozhodnutie sa mu stalo osudným v roku 1921, kedy utrpel vážne zranenie pravej nohy počas zrútenia bane. Toto zranenie ho poznamenalo celoživotným krívaním. Po tomto incidente sa rozhodol, že prekoná svoj handicap a v roku 1922 odcestoval do Japonska s cieľom hľadať práci tak ako veľa iných Okinavčanov. Ďalším jeho snom bolo sa zoznámiť a trénovať u Jigora Kana, zakladateľa Judo. K tomuto stretnutiu ale nedošlo, pretože sa v tom čase stretol s Gichinem Funakoshim, ktorý ho doslova okúzlil a stal sa jeho žiakom na ďalších 8 rokov. Stal sa dokonca jeho asistentom a jedným z jeho najbližších žiakov. V roku 1929 na doporučení Gichina Funakoshiho vstúpil do dojo Modena Yabiku (1878 – 1941), renomovaného majstra ryu kyu kobudo. Moden Yabiku bol priamym  žiakom dvoch významných majtrov Anka Itosu, experta na karate a Sanda Chinena, pokračovateľa priamej línie Yamanni ryu. Sensei Yabiku učil Shinkena Tairu ako správne zachádzať s bo, sai, tonfa, nunchaku a eku.
V roku 1933, to znamená po desiatich rokoch tréningu karate a troch rokoch cvičenia kobudo, získal od Modena Yabiku učiteľskú licenciu a súčasne si mohol otvoriť svoje vlastné dojo, kde vyučoval ako karate, tak aj kobudo. Sensei Taira vyučoval v príťažlivom meste Ikaho, ktoré bolo vtedy známe svojimi termálnymi prameňmi v prefektúre Gunma.
Sensei Taira bol obdarený neskutočnou ctižiadostivosťou pre bojové umenia. Neustále skúmal a prispôsoboval svoje hľadanie do svojho systému kobudo, ktorý sa existuje až do súčasnosti. Za účelom ďalšieho pokroku ho v  roku 1933 sensei Funakoshi predstavil ďalšiemu významnému majstrovi karate a zakladateľovi štýlu Shito ryu Kenwa Mabunimu (1889 – 1952) a neskôr sa stal jeho žiakom. Sensei Mabuni ho učil prevažne kata a techniky s bo a sai. Taira u neho trénoval až do roku 1940. V nasledujúcom roku umiera sensei Yabiku a Shinken Taira sa potom vracia späť na Okinavu, kde zakladá nové dojo v meste Naha. Neskôr zakladá ďalšie dve dojo v centrálnom Japonsku, a to v regiónoch Kanto a Kansai.
V roku 1955 zakladá novou organizáciu pod názvom Ryu Kyu Kobudo Hozon Shinko Kai. Jej hlavným cieľom bola podpora a zachovanie techník so zbraňami, ktoré sa naučil od svojich významných učiteľov.
Na začiatku šesťdesiatych rokov publikoval knihu nazvanú Ryu Kyu Kobudo Taiken (Encyklopédia ryu kyu kobudo) ktorá mu pomohla získať popularitu na Okinave. Bol to prvý diel v pripravovanej sérii. Nasledujúce diely už neboli oficiálne publikované.
Naviac upevnil stabilitu svojej organizácie a vymenoval svojich žiakov na rôzne pozície v rámci Hozon Shinko Kai. Ďalej vytvoril pravidlá získavania technických stupňov a licencií.
V roku 1964 bol uznaný Celojaponskou federáciou Kobudo a získal titul Hanshi.
V roku 1970 umiera v Naha na rakovinu. Post prezidenta v Hozon Shinko Kai prevzal jeho najstarší žiak Eisuke Akamine (1925 – 1999).
Shinken TairaSensei Taira tiež vytvoril štyri kata so zbraňami kobudo. Sú nimi Maezato no tekko, Maezato no nunchaku, Maezato no surujin a Jigen no sai. Kata s tekko a nunchaku sa stále trénujú aj v súčasných dojo. Do dnešnej doby sa žiaľ nezachovala kata so surujin.
Kata Jigen no sai sa necvičí s obyčajnou sai, ale s tzv. manji sai. Rozdiel je v tom, že jedno Yuko (krátke rameno) je ohnuté na druhú stranu ako u klasickej sai a druhý koniec je tiež zakončený hrotom. Práve túto zbraň zaviedol do Ryu Kyu Kobudo práve sensei Taira. Táto zbraň má svoju dlhú históriu v Číne a Taira bol ňou inšpirovaný po návšteve v budhistickom kláštore.  
Sensei Taira mal počas svojho života veľa žiakov, medzi najvýznamnejších patrili Eisuke Akamine, Motokatsu Inoue, Masahiro Nakamoto, Ryusho Sakagami, Teruo Hayashi a ďalší.
Najväčším problémom v ryu kyu Kobudo je roztrieštenosť technik. Azda všetci žiaci Shinken Tairy sa taktiež učili i u iných majstrov, čo zapríčinilo, že vzniklo rozdielne prevedenie techník. Napríklad sensei Akamine sa najskôr učil Yamanni ryu a až potom sa učil u Shinken Tairy. Tato rozdrobenosť bola čitateľná už na konci života senseia Tairu, súčasná situácia je ešte oveľa horšia. 

Shinken TairaShinken TairaShinken TairaShinken TairaShinken Taira
Shinken TairaShinken TairaShinken TairaShinken TairaShinken Taira

Napísal Tomáš Kopecký
Preložil a doplnil Jozef Obuch

 

Eisuke Akamine

Eisuke Akamine

Narodil sa 1. mája 1925 v malej dedinke v okrsku Tomigusuku v južnej časti ostrova Okinawa. Bol synom farmárov Tokusuke a Kamadu Akamineových. Jeho otec zomrel, keď mu bolo 12 rokov. Odvtedy sa musel podieľať na chode rodinnej farmy. V roku 1942 - vo svojich 17 rokoch začal študovať Yamanni ryu bo jutsu u Seichira Higu (1890 – 1991), ktorý bol priamym žiakom Sanda Chinena (1842 – 1925), pokračovateľa priamej línie Yamanni ryu.
V roku 1944 sa mladý Akamine oženil s jeho dcérou Shizuko. Ešte ten istý rok narukoval do Japonskej armády a potom slúžil jeden rok na Taiwane. Po návrate na Okinawu pokračoval v pestovaní zeleniny a cukrovej trstiny. Samozrejme pokračoval v tréningu s roku shaku bo (6 stôp dlhá palica). Neskôr sa učil aj od ďalších žiakov Sanda Chinena, ktorí sa po smrti Sanda Chinena učili tiež u Seikichira Higy. Boli to Raisuke Higa (1904-1989), Ginsaburo Higa (1900 – 1981) a Yohei Akamine (1906 – 1987). S posledným menovaným nemali žiadny príbuzenský vzťah, je to len zhoda mien. Od svojich učiteľov sa naučil tieto kata s bo: Shuji no kun, Sakugawa no kun, Shirotaru no kun a Yonegawa no kun. Sensei Akamine sa stal populárnym ako veľký majster s bo. Neskôr sa naučil využívať svoje znalosti so zbraňami v hospodárstve a to predovšetkým vďaka jeho neortodoxným metódam zberu cukrovej trstiny. Miesto toho aby používal kama (kosa) alebo seiryoto (mačetu) používal svoje bo.
V roku 1956 sa stretol s majstrom Shinken Tairou, ktorý práve v tej dobe vyučoval kobudo v jednom goju-ryu dojo v Naha, hlavnom meste Okinawy. Jedného dňa sa Taira dopočul o významných bojovníkoch bo jutsu žijúcich v Tomigushuku. Rozhodol sa, že sa s nimi zoznámi a presvedčí sa o ich výborných schopnostiach. To bolo prvé a zároveň osudové stretnutie Akamineho a Tairy. Neskôr požiadal Akamine Shinkena Tairu, aby mu ukázal niečo s tekko, nunchaku a so sai. Akamine nikdy nevidel tieto zbrane a bol doslova okúzlený technikami Shinkena Tairu. Sensei Taira ho prijal za svojho žiaka. Akamine sa od neho učil až do smrti svojho učiteľa. Shinken Taira vyučoval predovšetkým na záhrade Akamineho rodinného domu v Tomigushuku, avšak tréning bol často prerušovaný dažďami, ktoré boli v tejto oblasti časté. Preto na žiadosť svojho učiteľa postavil dve steny a prikryl ich plechovou strechou. Takto vytvoril dočasné dojo. Akamineho záhrada sa stala a bola považovaná za dojo až v roku 1965, v tom roku získal Akamine od svojho učiteľa „shihan certifikát“ (učiteľskú licenciu). O tri roky neskôr získava titul renshi a zároveň 6.dan od Zen Okinawa Karate Kobudo Renmei.
V roku 1970 po smrti svojho učiteľa a na jeho žiadosť sa stáva jeho oficiálnym nástupcom na poste prezidenta Hozon Shinko Kai. Akamine zasvätil zvyšok svojho života cvičením so zbraňami. O rok neskôr pomenoval svoje dojo „Shin bu kan“. Prvú časť „Shin“ prevzal z mena svojho učiteľa na jeho počesť. O niekoľko rokov neskôr zbúral svoje dovtedajšie dojo a na tom istom mieste postavil modernejšiu trojposchodovú budovu, v ktorej mal svoje dojo a súčasne tam aj býval. Táto budova stojí dodnes a je ústredným dojo Hozon Shinko Kai.
V sedemdesiatych rokoch sa zúčastnil množstva ukážok, na ktorých predvádzal svoje majstrovstvo pri najrôznejších príležitostiach, napríklad v roku 1972 na oslavách návratu Okinawy pod správu Japonska. V roku 1976 získava titul kyoshi a v roku 1985 titul hanshi, obidva od Zen Okinawa Karate Kobudo Renmei. V roku 1995 získava od rovnakej asociácie 10. dan v kobudo a aj 10. dan v karatedo.
13. januára 1999 zomrel ako 74 ročný v Nesabu, Tomigusuku. Jeho miesto zaujíma jeho štvrtý syn Hiroshi Akamine (narodený 18.10.1954), ktorý sa tak stáva tretím a súčasným prezidentom Hozon Shinko Kai.
Podľa všetkého bol Akamine pokojným avšak prísnym učiteľom, ktorý kládol veľký dôraz na rozvoj jednotlivých techník. Vo svojom malom dojo sa zameral viac na kvalitu než na kvantitu. Zámerne mal malý počet svojich žiakov. V komunite okinawských učiteľov bol známy ako učiteľ učiteľov. Veľa cvičencov za ním prichádzalo, aby im pomohol pochopiť svoje vlastné techniky. Spoločne so Shinken Tairou a Yuchoku Higou, ktorí boli jeho blízkymi priateľmi, usilovne pracovali na využití gamanku – práce bokov. Taira priznával, že aj keď je kobudo efektívne, tak postráda explozívnu silu, ktorú môžeme nájsť práve v karate. Spoločne sa snažili tento handicap odstrániť. V tomto pokračoval Akamine i po smrti svojho učiteľa. Akamine sa zaslúžil o zachovanie niekoľko kata. Bohužiaľ s jeho smrťou sa stratila kata Maezato no surujin. Akamine bol posledným, kto ju cvičil. Niektorí jeho starší dnes žijúci žiaci stále cvičia techniky s touto unikátnou zbraňou, avšak jediná kata bola už zabudnutá.
Sensei Akamine jedného dňa povedal: „Ak ťa budem učiť kata, do zajtra ju zabudneš. Avšak, ak ťa budem učiť waza, budeš si ju pamätať celý život.” Akamine chcel povedať, že kata je súbor techník zložených do viac či menej náročných zostáv pohybov. Kata sa však môže učiť len študent, ktorý čiastočne zvládol jednotlivé techniky, z ktorých je kata zostavená. Je to systém učenia sa od jednoduchého k zložitejšiemu. Zdôrazňoval dôležitosť základných techník a pravé majstrovstvo je v dokonalom zvládnutí týchto základov. Práve z tohto dôvodu vytvoril známy Bo no kihon. Je to súbor 14 techník cvičených bez rozdielu na obidve strany. Prvá technika je shomen uchi, druhá je chudan tsuki, tretia je kombináciou prvej a druhej techniky. V tomto duchu sa pokračuje ďalej. V Tesshinkanu sa cvičí len prvých 10 techník. Hovorí sa, kto zvládne toto cvičení s bo, tak nemôže mať žiadny problém s učením kata. Veľa týchto kombinácií sa totiž v kata opakuje. Ďalej vytvoril tzv. „Bo tai sai yakusoku kumite“. Táto zostava s partnerom učí adeptov konfrontáciu dvoch hlavných zbraní v ryu kyu kobudo. Skladá sa z 10 kombinácií. Systém je rovnaký ako u predchádzajúceho cvičenia – od jednoduchšieho k zložitejšiemu.
Sensei Akamine vytvoril jednu kata, ktorú pomenoval svojim menom a tím obohatil systém kobudo o ďalšiu kata s nunchaku. Celý názov je „Akamine no nunchaku.“ V systému Ryu Kyu Kobudo môžeme nájsť ešte kata Maezato no nunchaku, ktorú vytvoril už spomínaný Shinken Taira. Obidve kata sú si veľmi podobné. Akamine však do svojej kata pridal niekoľko veľmi krásnych švihových techník.

Eisuke AkamineEisuke AkamineEisuke AkamineShinken TairaEisuke Akamine
Eisuke Akamine

Napísal Tomáš Kopecký
Preložil a doplnil Jozef Obuch

 

Skúšobné programy Gendai Goshin Kobujitsu

Skúšobné programy Gendai Goshin Kobujitsu

GENDAI GOSHIN BO JITSU
5. kyu      4. kyu      3. kyu     2.kyu     1.kyu     1. dan     2. dan    3. dan   4. dan    5. dan

GENDAI GOSHIN SAI JITSU
5. kyu      4. kyu      3. kyu     

GENDAI GOSHIN TONFA JITSU
5. kyu      4. kyu      3. kyu     2.kyu     1.kyu     

GENDAI GOSHIN KAMA JITSU
5. kyu      4. kyu      3. kyu